Kanál SP na YouTube SP na Facebooku SP na Floowie

Úvod » Inspirace pro praxi »

reflexe

Stojí to za to…

ilustrační foto

Vydáno před 6 lety

So záujmom prechádzam článkom mojej kolegyne Soni Holúbkovej, je v ňom cítiť radosť z ľudí, zo všetkých ich špecialít, a iskra, ktorou sa môžem od nich nechať sama nabiť pre svoje hľadania. Je to veľmi blízke tomu, čím v tomto čase žijem. Úplne verím tomu, že v každom človeku je skryté obrovské bohatstvo, ktoré ak budem schopná odhaliť, bude pre mňa zahanbujúcim prekvapením a inšpiráciou pre mňa samú. Marlis Pörtner, v knihe Na osobu zaměřený přístup s lidmi s mentálním postižením a s klienty vyžadujícími trvalou péči uvádza, že ľudia, ktorí musia žiť život do veľkej miery určovaný inými ľuďmi a veľa sa prispôsobovať, majú silnú potrebu cítiť od svojho okolia spätnú väzbu, v ktorej im dávajú najavo, že vnímajú tie najjemnejšie aj akoby skryté odtienky ich individuality. Keď prechádzam článkom mojej kolegyne, môžem ísť po stopách takýchto hľadaní.

Individuálne plánovanie je metóda práce, ktorá má pre pracovníkov neuveriteľnú pridanú hodnotu. Veľmi ma oslovuje skrytý odkaz článku – chápať individuálne plánovanie ako rozvíjanie toho najkrajšieho a najzdravšieho, čo v človeku je. Mám skúsenosť, že pracovník, ktorý môže pracovať pri niekom, kto realizuje takýto typ plánovania, zažíva s klientom intenzívnu radosť a prekvapenie. Je to pre neho tak silná spomienka, že ho neskôr stále podnecuje, aby aj on poskytoval práve tento typ podpory. Žiaľ bežná prax našich škôl je skôr opačná. Tak ako výstižne popisuje Prouty v knihe Preterapie, učia nás vnímať iných ľudí ako problémových a celú svoju energiu a nasadenie venovať popisu a neskôr metódam boja proti problémovému správaniu. Ak sa my zameriavame na problém, aj jeho nositeľ sa naň viac zameria a fixuje sa v ňom. Individuálne plánovanie vedené prístupom zameraným na človeka nám dáva možnosť zažiť celkom iný rozmer. Ak sme my schopní objaviť a podporiť niečo cenné v druhom človeku, aj s nami sa cez zážitok jeho rastu niečo deje. Ak naozaj otvoríme svoje srdce a máme odvahu uveriť v iného človeka, môžeme sa aj my zbaviť mnohých svojich obmedzení a stávať sa sami viac tým, kým môžeme byť. Z takejto práce sa nedá nemať radosť, je to niečo, čo sa človeka veľmi osobne dotýka a mení ho na niekoho viac otvoreného, úprimného, prirodzeného. Takto si veľa odnášame pre seba samých.

Jazyk, ktorým chceme niečo darovať ľuďom

Posledné dva pracovné dni som strávila prepisovaním takmer 25-stranového dokumentu podrobne rozpracovaných štandardov kvality (vytvorila si ich odborná komunita). Prepisovala som ich do „ľudského jazyka“, ktorý táto komunita volá ľahko čitateľný – „easy to read“. Zisťujem, že je to úplne iná práca ako akékoľvek iné písanie. Nezvyčajné a úžasné, nedá sa tým unaviť, čím viac na tom robím, tým ma to viac baví. Ako je to možné, kde je to kúzlo? Napadlo mi, že keď to dokončím a dáme to k dispozícii ľuďom so špeciálnymi potrebami, aby tento text mohli pripomienkovať, dám si prácu s tým, že ešte raz pozriem celý „akože odborný text“ a upravím ho podľa tohto normálnejšieho textu a nekompromisne sa zbavím všetkých zbytočných slov. Som si už celkom istá, že tento „ľahko čitateľný jazyk“ je jazyk, ktorý si chcem vybrať pre seba pre každé ďalšie moje písanie. Je to veľmi zaujímavé – prekladať náš odborný text, v ktorom tak často vidno naše skryté motívy, to, ako sa snažíme nafukovať, zatrblietať a hrať sa na niečo viac, ako sme.

Jazyk, ktorým chceme niečo darovať ľuďom, ktorých máme radi, je naozaj iný a veľmi jednoduchý. Predstavujem si úplne konkrétnych ľudí, s ktorými som zažila najrôznejšie zážitky, predstavujem si, ako by sa na mňa pozerali, keby som povedala niektoré z tých „našich slov“, a napadajú mi slová úplne iné. A tak je zrazu ten text plný života, ožil predo mnou ako film, počujem otázky mojich priateľov a pomerne často sa zahanbím, keď vidím, ako by sa smiali na tomto čudnom slove. Jasné, presne ma odhalili vo chvíli, keď to malo byť akože múdre a odborné. Mám radosť, že je možné povedať štandardu o individuálnom plánovaní namiesto nášho klasicky zahmleného, že „jeho predpokladom je flexibilita a koordinovanosť“, aj slovami človeka, jednoducho: „je pre mňa dôležité, aby sa plán prispôsoboval tomu, čo práve potrebujem“ a „na to, aby som sa dobre cítil, potrebujem, aby pracovníci mali dobré vzťahy“. Vždy, keď mám možnosť robiť takýto typ práce, prichádzam na chuť sociálnej práci… A individuálne plánovanie je presne tento typ práce, hoci v tej mojej novej prirodzenej reči by som to nenazvala práca, ale skôr najopravdovejšie ľudské stretnutie, vzťah, ktorého sila môže byť použitá na rast, na rast teba aj mňa

Individuálne plánovanie je aj v predchádzajúcom článku predstavené ako ten najúprimnejší a prirodzený vzťah, kde som sám za seba a ponúkam svojim priateľom bezpečné prostredie, kde aj oni môžu byť takí, akí sú, kde cítia, že ich nemám radšej, ak sú podľa nejakej šablóny – dobrí. Prístup zameraný na človeka tu vnímam ako nastavenie na to, dať človeku zažiť, že je pre mňa a nás dôležitý všetkým tým, kým je. Oslovuje ma to, ako veľmi musíme byť nastavení na človeka, keď nám Marlis Pörtner radí, čo všetko sa môžem pokúšať v človeku vnímať, keď mám „načúvať náznakom zmeny, náznakom samostatných impulzov, potrieb a prianí, načúvať prejavom emócií a náladám“. Úžasné, akej citlivosti a jemnosti ma môže individuálne plánovanie naučiť. Ako veľmi ma to môže zmeniť.

Individuálne plánovanie je neuveriteľne vzrušujúce dobrodružstvo

Poznám klímu v bývaní, kde pracuje moja kolegyňa, a viem, že aj drobná pozitívna vec im hovorí o človeku viac ako akákoľvek veľká negatívna nálepka minulých zlyhaní či diagnostických charakteristík. Viem, že to pozitívne, to, čo sa dá na človeku oceniť, to, čo si na ňom vážia, čo je hodné úcty a ocenenia, berú ako priam adrenalínový prísľub, že za tým bude ešte niečo viac. Isto aj preto ich to tak veľmi baví … sú vlastne zlatokopmi. Takto sa potom asi deje to, čo od mojej kolegyne tak často počúvam, že „individuálne plánovanie je neuveriteľne vzrušujúce dobrodružstvo“. Viem si predstaviť, ako sa ľudia v takomto bývaní cítia, keď môžu položiť aj veľmi osobné otázky a potom tomu človeku uveriť a zverovať mu aj svoje najosobnejšie veci. Musí byť pre nich výborným štartom do samostatného života, ak sa učia veriť, že ich ľudia nesklamú. Isto by som chcela, aby pre mňa možnosť plánovať s niekým môj život bola takouto skúsenosťou.

Minulý mesiac snáď tým, že sa blížil koniec prázdnin a všetci sme sa podvedome chystali na to, čo nás po nich čaká, som sa stretla s viacerými pracovníkmi sociálnych služieb, ktorý potrebovali buď supervízne prebrať svoje pracovné veci, alebo mi ich len tak náhodne zreferovali na ulici. Pod vplyvom týchto stretnutí sa vo mne miešali rôzne pocity.

Som rada, že aj článok spomína, ako sa s úspechom využívajú techniky, či nástroje individuálneho plánovania ako spôsoby na tvorivé a prirodzené hľadanie nových možností riešenia aktuálnych životných okolností. Teraz zvlášť potrebujem takéto povzbudenia. V jeden prázdninový týždeň som, pod vplyvom poskytnutej supervízie jednej sociálnej pracovníčke, zvažovala, či to nevzdám – podieľať sa na vzdelávaniach v oblasti individuálneho plánovania.

Článok pekne popisuje využitie prvého nástroja „Kto je tento človek?“. Pre mňa bol šok, aké môže byť jeho zneužitie. Pre ilustratívnosť prípadu mením jeho okolnosti.

Prípad mladej sociálnej pracovníčky

Mladá sociálna pracovníčka dostane nového klienta, je to len o málo staršie dievča ako ona sama. Pekné mladé dievča, tento rok mala 30, je po autohavárii, je na vozíku, práve sa vrátila z liečenia, ktoré nasledovalo hneď po nemocnici. Pred dvomi mesiacmi sa jej prevrátil život. Nevie, čo bude ďalej, teraz je v DSS, lebo nemajú bezbariérový byt. Prežíva veľmi ťažké chvíle, a tak sa jej stane, že má v zariadení aj veľmi nepríjemný konflikt s jedným pracovníkom. Naša sociálna pracovníčka – po tomto konflikte – dostane od nadriadenej úlohu. Je jej to vysvetlené ako trest pre klientku. Má s ňou urobiť akýsi plánovací dotazník. Vraj ho vedúca práve vytvorila. Žiaľ, musím priznať, že pred pár mesiacmi absolvovala jej vedúca naše vzdelávanie. Dôjde tu k úplnému zneužitiu jednej inak veľmi krásnej techniky a vytvorí sa z nej sterilný dotazník. Predpokladom práce má byť hlboký vzťah podporovateľa a klienta, tu musí pracovníčka pri prvom kontakte s klientom urobiť niečo, čo sama nazýva „výsluch“. Cíti, ako klientku zraňuje, keď jej má jednu za druhou pokladať otázky ako: „Aký je váš sen?, Čoho sa najviac bojíte?“… Odpoveď na túto otázku ju úplne zlomila a nevládala pokračovať ďalej… Jej klientka povedala, že sa najviac bojí toho, že bude dlho žiť… Dotazník má veľa otázok a mala by ísť hneď na ďalšiu, keď môže byť s jedným klientom najviac hodinu. Nevládze, zlomilo ju to, ospravedlní sa, vybehne z miestnosti a hneď za dverami sa rozplače… Priznávam, že aj mňa to veľmi zobralo, dlho som rozmýšľala, ako je to možné… Stále si dávam otázku, ako môžeme lepšie vzdelávať ľudí v individuálnom plánovaní.

Bolo to snáď šťastím, že ten istý deň prišiel ešte jeden človek z iného zariadenia. Usilovala som sa sústrediť. Prišiel pracovník, čo mi povedal, že individuálne plány za posledný rok veľa zmenili, že má pocit, že je ich stále viac, čo klientov vnímajú inak ako pred tým, že viacerí klienti potom dokázali veci, v ktoré by nikdy neverili. Začne rozprávať príbeh svojho klienta s ťažkým mentálnym postihnutím. Vraj opatrovateľky mávajú pre dobrú atmosféru poobede zapnutý jeden nekonečný zaľúbený seriál. Náš pracovník si všimol, že jeho klient nemôže z obrazovky oči odtrhnúť, a dokonca, že ak niektorá opatrovateľka na chvíľku odíde a zmešká kúsok deja a potom sa pýta, čo bolo, tento mladý muž, hoci verbálne nekomunikuje, sa gestami veľmi zapája do vysvetľovania. Je však nespokojný a nahnevaný, že mu to nejde a že ho nepočúvajú. A tak tento pracovník, ktorý sa posledné mesiace intenzívne snažil zistiť „Kto je tento človek?“, našiel tv časopis a vystrihol hlavné postavy seriálu, jeho klient bol nadšený, zaľúbené páry hneď na stole zoskupil vedľa seba a spravil „cmuk, cmuk“. Neskôr deň po dni spoločne cez seriál dotvárali komunikačnú tabuľku a po víkende sa tento kolega dozvedá od svojho klienta, čo všetko sa v seriáli udialo, kým spolu neboli. Postupne zaradili obrázky pre slovesá, prídavné mená … o pár týždňov sa cez túto tabuľku už od klienta dozvedel najnovšie klebety z ich zariadenia, také tie – na spôsob kto, s kým, kde… Neuveriteľné, nikdy by neveril, koľkým veciam tento jeho klient v ľudských vzťahoch rozumie. Nikdy ho nevidel takého šťastného, ako keď mu teraz môže cez kartičky popisovať rôzne príbehy o ľuďoch a svoje pocity z nich. Tento sociálny pracovník pracoval s mladým mužom, ktorý mal vo svojej dokumentácii napísané, že sa niekoľko krát neúspešne pokúšali pracovať s piktogramami a že to nemá zmysel. Jednoduchá technika prístupu zameraného na človeka, v ktorej sústredene vnímal, kto tento človek je, ich oslobodila od diagnostického mýtu, ktorý tomuto mužovi mnoho rokov bránil v plnej komunikácii. Takto môže človek zažiť niečo, čo pomenuje ako „najkrajšie dobrodružstvo svojho pracovného života“. A je to vraj len začiatok … celkom iné neuveriteľné príbehy zažili aj jeho kolegyne so svojimi klientmi. Verím, že bude stále viac príbehov, ktoré nás budú takto inšpirovať…

Mám rada dobré príbehy, som však vďačná aj za to, keď viem o tom, čo sa nám nepodarilo. Myslím, že mechanizmus, ako vznikajú naše profesionálne zlyhania, je zrejme podobný. Často je za tým naša profesionálna pýcha – presvedčenie, že môžem byť expert na život niekoho iného a naplánovať mu, čo má robiť, aby bol taký, ako by som si prial ja.

Možnosť individuálne plánovať s klientmi je privilégiom

Občas si predstavujem klientov mojej kolegyne, hoci žijeme od seba takmer 300 kilometrov a mnohých som videla iba raz a o iných som ju počula len rozprávať, pokúša ma zobrať jej článok ako krížovku a začať ich zašifrované mená prepisovať na tie skutočné. Myslím, že by som zabodovala a väčšinu z nich spoznala. Je to naozaj tak, že skutočné individuálne plánovanie umožní každému stať sa obrazom, ktorý tu ešte nikdy nebol a ktorý už nikdy nikto iný nenakreslí. Týmto je zrejme splnená aj hlavná z charakteristík umeleckého diela … skvelé, že každý máme šancu stať sa niečím takým. Prístup zameraný na človeka by mal byť silný práve v tom, že podporí človeka, ktorý je v jeho centre, aby si viac vážil sám seba, a naučí nás, ktorí sme mohli byť pri ňom, vďačnosti za jeho jedinečnosť a obdivu pre jeho odvahu a silu pracovať na sebe. Myslím, že každý z nás túži vstupovať do tak dobrých životných vzťahov, v ktorých by sme si takéto plánovanie trúfli nechávať robiť pre seba samých. Je pre nás veľkým privilégiom, ak si nás niekto vybral ako toho, kto môže byť pri plánovaní podporou. Takýto vzťah je výzvou vložiť do toho čo najviac zo seba a cez to, čo zažijeme, dovoliť zmeny aj v sebe samom. Ako pracovníci sa cez plánovanie veľa učíme o svojej pýche, sebeckosti, predsudkoch, strachu, malej viere, aj o tom, že odvaha mať rád stojí za to.

(Text byl publikovaný v čísle 3/2011.)

Hana Štetinová



Sdílet text:


Podobné zprávy

O čem se mluví Bez individuálního plánování nelze dělat sociální práci
Inspirace Individuálne plánovanie v príbehoch
Fakta, dokumenty, legislativa Individuální plánování sociálních služeb: legislativa a praxe
O čem se mluví Individuální plánování – utajovaná síla sociální práce
Inspirace V sociálních službách je třeba snížit administrativní zátěž


0

Diskuze

Všechny komentáře

Zatím nebyl vložen žádný komentář

Vložit komentář

zapište číslo číslovkou: čtyři

... všechny zprávy

Nabídka nových knih

obalka
Zbláznění
Ellen Forney
obalka
Třinácté komnaty ...
Violet Oaklander
obalka
Stín v nás
Verena Kast
obalka
Stárnutí, ...
T. Cimrmannová a kol.
obalka
Sny jako řeč ...
Robert A. Johnson
obalka
Smysl života
Alfred Adler
obalka
Síla nevysloveného
Peter Pöthe

... kompletní nabídka

© 2014, časopis Sociální práce/Sociálna práca | … vstup do administrace