Kanál SP na YouTube SP na Facebooku SP na Floowie

Úvod » Inspirace pro praxi »

metodika

Motivačný tréning väzneného pred jeho prepustením na slobodu

ilustrační foto

Vydáno před 6 lety

V príspevku sa pokúsime viesť diskusiu o tom, aký mechanizmus funguje v situácii, keď aktívneho človeka prudko deaktivizuje nejaký (v našom prípade silne reštrikčný) systém. Aktívny človek sa dostáva do väzby, tu sa musí – v zmysle svojich vôľových procesov – vlastne deaktivizovať. Po šoku z novej situácie musí mobilizovať sily na podriadenie sa systému, a teda sa adaptovať na nové prostredie a novú situáciu. V tomto systéme žije väznený počas výkonu trestu niekedy aj niekoľko rokov a napriek tomu, že vie, kedy mu končí trest a kedy vyjde na slobodu, takmer nikdy nie je dostatočne aktivizovaný na „život vonku“. Potom sa stáva, že väznený človek vychádza bránou väznice na slobodu a nie je pripravený na prebratie zodpovednosti za seba ani za svojich blízkych. Z jednoduchého dôvodu: nie je dostatočne aktivizovaný na to, aby konal sám, a už vôbec nie, aby konal zodpovedne. Napriek tomu, že väznení si často celé roky predstavujú, aké to bude, keď výjdu na slobodu, nedokážu sa v „deň D“ správať normálne. Tu vzniká otázka, kedy a ako začať pripravovať väzneného na skutočnosť, že opustí brány väzenia.

Podnet na napísanie tohto príspevku nám dala intenzívna a veľmi zaujímavá práca s niekoľkými skupinami väzňov v jednom výskumnom projekte. Už prvé skúsenosti z práce vo väzení nás prinútili k tomu, aby sme začali zbierať podklady pre svoj ďalší výskum. Od februára 2006 až do februára 2007 sme sa podieľali na realizácii projektu Nový štart, ktorý realizovalo OZ Andros v rámci medzinárodného projektu spolufinancovaného IS EQUAL Európskeho sociálneho fondu.

Tento projekt sa realizoval v troch slovenských ústavoch na výkon trestu odňatím slobody. Pozostával z troch častí: trojdňového tréningu sebapoznávania, dvadsaťdňového kurzu v základoch práce s počítačom a dvojdňového motivačného tréningu. Cieľom projektu bolo zvýšenie zručností, resp. flexibility správania sa ľudí tesne po výkone trestu odňatím slobody na trhu práce. Tretiu časť projektu – motivačný tréning – sme zostavili a prevažne aj realizovali my spolu s ďalšími troma kolegami a tento tréning nám poskytol aj priestor pre realizáciu nášho výskumu.

Charakteristika výskumu

Projekt a neskôr aj výskum bol realizovaný v rámci práce s 25 skupinami ľudí vo výkone trestu odňatím slobody, vždy po 10 účastníkov v jednej skupine. Našu výskumnú vzorku tvorilo 86 respondentov, ktorí boli vo väzení za rôzne trestné činy a rôzne dlho. Mnohí opakovane, niektorí trestaní prvýkrát. Priemerný vek väznených mužov našej výskumnej vzorky bol 32,4 roka, základné vzdelanie malo 39 respondentov (vo vekovej kategórii najmladších a najstarších), stredoškolské 46 a 1 mal vysokoškolské vzdelanie. Skúsenosti s ovládaním jazyka mala väčšina z nich z „obchodného“ styku a pracovného pomeru, no dá sa povedať, že voči svojim jazykovým schopnostiam boli skôr málo kritickí.

Pri hodnotení svojich zručností až 21 z nich veľmi kriticky uvádzalo, že nič nevedia, 9 uvádzali zručnosti pri práci s drevom, 16 so stavebnými prácami a prácu na opravách a údržbách áut 16 respondenti. Až 13 respondenti nemali doteraz žiadne zamestnanie, 17 pracovali v stavebníctve, 23 ako pomocní robotníci a 5 boli podnikatelia. Až 89 % ľudí do 25 rokov ešte nemalo žiadne zamestnanie. Respondenti prejavovali neochotu cestovať za prácou, a to aj do blízkeho okolia. Paradoxne boli ale ochotní za prácou odísť do zahraničia. Viac než polovica z nich by chcela mať vlastné podnikanie, najlepšie vlastnú strážnu službu alebo by chceli pracovať ako vojaci. Je to zaujímavé, pretože zároveň prezentovali aj vedomosť, že v zmysle legislatívy nemôžu s „pošpineným“ registrom trestov ani podnikať, ani nosiť zbraň. Dobrý zdravotný stav uvádzalo 63 respondentov, 8 uvádzali svoju čiastočnú invaliditu. Medzi najfrekventovanejšie záľuby patril šport (61), zvieratá (15), knihy a vzdelanie (12), zábava (12), pričom ak respondent uvádzal „nevšednejšiu“ záľubu, obyčajne mal aj reálnejšiu predstavu o svojom zamestnaní. Vo väzení sa naučili čítať knihy, a teda aj respondenti so základným vzdelaním. Niektorí uvádzali medzi svojimi záľubami okultizmus a astronómiu, ktoré začali pestovať vo väzení. Pri prezentácii týchto záľub ostatní spoluväzni prejavovali skôr záujem až úctu, než posmech. Ich záľuby sa diametrálne odlišovali od očakávaného povolania.

Pôvodne vytvorený motivačný program bol v skupinách väzňov nepoužiteľný. Jeho úlohou bolo motivovať väzňov, ktorí sa mali v priebehu pol roka dostať na slobodu, na aktívny návrat do pracovného pomeru a rodinného života. Už len pri rozhovoroch s väznenými sme sa dozvedeli, že mnohí vôbec nikdy nepracovali, teda nemali sa kam vracať a následkom svojho delikventného správania sa väčšina z nich prišla aj o rodinu. Tieto skutočnosti by sa zrejme dali ešte nejakým spôsobom zvládnuť a pracovali by sme skôr hypoteticky, no neprekonateľný bol navrhnutý spôsob realizácie motivačného tréningu. Ten mal pohnúť väznených k tomu, aby v rámci skupiny ostatných väzňov štartovali svoju doteraz potlačovanú energiu z vnútra na to, aby ju ventilovali a prezentovali svoje priania, očakávania, predstavy o sebe a svojich blízkych pred ostatnými. To všetko v prostredí, kde akákoľvek ľudská „slabosť“, prejav citu, váhania, strachu predstavuje významné riziko zneužitia až vyvolanie agresie voči prezentérovi.

Celú pripravenú koncepciu motivačného tréningu sme prepracovali tak, aby jednotlivec vlastným tempom a vlastným spôsobom dokázal pracovať so svojou motiváciou tak, aby terapeut o nej vedel, ale zároveň nebola prezentovaná pred ostatnými. Vypracovali sme teda metodiku na skupinovú prácu s väzňami.

Začali sme sledovaním identity väznených, vnímania ich vlastných kompetencií, viery v niečo, životnými cieľmi a bariérami k ich dosiahnutiu, správaniu. Techniku sme spracovali tak, že sme pred každého väzneného, sediaceho v kruhu s ostatnými deviatimi, položili jeden hárok baliaceho papiera. Na ňom bol nakreslená postava človeka a na jeho hornom konci bol kopec s cieľovou vlajkou. K nej viedla od človeka cesta. Rozdali sme každému väznenému 10 prilepovacích papierikov. Kládli sme 10x otázku „Kto si?“ a oni zakaždým na papierik napísali jedno- až dvojslovnú odpoveď. Odpovede lepili na postavu človeka. Sledovali sme frekvenciu aj poradie výskytu vnímaných životných rolí. Zaujímavé boli aj v normálnej populácii sa často vyskytujúce odpovede typu: človek, meno, muž, syn... Nie všetci uviedli „väzeň“, a ak ho niektorí uviedli, tak až niekde v polovici repertoáru svojich životných rolí.

O vzťahoch na celách

Ďalším krokom bolo prezentovanie svojich schopností a zručností. Na samostatný papier formátu A4 si obkreslili obe ruky vedľa seba. Do ľavej ruky mali do každého prsta napísať, v čom sú dobrí, do pravej ruky, v čom majú ešte rezervy. Táto kresba sa prilepila na ruky postavy na veľkom papieri. V tomto nevykazovali veľmi odlišné výsledky, aké touto technikou dosahujeme napríklad u študentov alebo odborných pracovníkov, a síce, že oveľa rýchlejšie a jednoduchšie formulovali, v čom majú rezervy, než v čom sú dobrí. Väčšinou svoje kompetencie videli v manuálnych zručnostiach a na počudovanie aj vo vzťahoch. Predpokladáme, že ak sa náhodou dokázali na veľkých celách utvárať nejaké vzťahy, tak v týchto potom fungovali veľmi podporne a často mali pocit, že robia svojmu druhovi terapeuta. Vzťahy na celách sa však charakterizovali ako veľmi chladné, až hostilné. Homosexuálne vzťahy otvorene priznávali najmä veľmi mladí väzni alebo väzni rómskej etnicity, ktorí mali vzťah s nerómskym väzňom.

Na postave človeka bol na hlave nakreslený veľký klobúk. Do neho mali každý sám za seba napísať do „svojho“ klobúka, v čo väznený verí. Prevažná väčšina respondentov odpovedala, že najviac verí v seba. Myslíme si, že nešlo o prejav prehnaného sebavedomia, skôr o nevyhnutnú snahu o prežitie vo väzení a neočakávaní žiadnej pomoci zvonka. Kto sa nespoliehal absolútne na seba, ale očakával porozumenie a pomoc od iných, stal sa obeťou násilia a výsmechu vo väzení. Takže aj psychicky labilnejší jedinci sa neustále utvrdzovali v tom, že sa musia spoliehať len sami na seba.

Veľkú vieru prechovávali k tomu, že sa dostanú na slobodu a že sa určite nevrátia naspäť, a to aj niekoľkonásobní recidivisti. Hlavne v skupine ľudí odsúdených za podvody a špekulácie bola táto viera hraničiaca s istotou, a to aj napriek tomu, že zároveň prezentovali snahu zachovať si „špekulatívny“ spôsob získavania obživy. Niektorí z väznených verili v to, že keď vyjdú von, budú dobrí. Toto ich presvedčenie v danom okamihu znelo až dojemne presvedčivo. Takmer všetci verili, že ich čaká dobrá budúcnosť. Svoje tri životné ciele mali dolepiť do vlajky, ktorá bola zapichnutá na vrchole kopca. Za najfrekventovanejší životný cieľ považovali zdravie, rodinu, bohatstvo a pokoj.

Mnohí väznení schudli vo väzení aj vyše 20 kg. Väzni, ktorí boli odsúdení za trestné činy, spáchané za účelom získania finančných prostriedkov na zakúpenie drogy, sa vyznačovali niektorými telesnými charakteristickými znakmi, ako napríklad pokazeným chrupom, sivým odtieňom pokožky s malými vriedikmi, výraznou chudosťou. Len niekoľko z väznených malo kontakt na svoju rodinu. Obyčajne skôr na rodičov, pretože partnerky sa s nimi rozišli. Mali nereálne predstavy o svojej rodine. Predpokladali, že nadviažu na to, čo opustili. Slovne síce proklamovali, že ubehlo niekoľko rokov a že nemajú kontakt s rodinou. Na druhej strane očakávali, že ich blízki žijú tak isto ako predtým a že len jednoducho zaklopú na dvere a oni im otvoria. Akékoľvek spochybnenie tohto scenára ich uvádzalo do paniky, a to aj napriek tomu, že neurobili ani oni nič preto, aby boli v kontakte so svojou rodinou.

Osobné zisky a straty z pobytu vo väzení

V ďalšom kroku sme sa ich pýtali na to, čo robia preto, aby svoje ciele naplnili. Na papierové šípky písali svoje pro-cieľové správanie, ktoré potom lepili na nakreslenú cestu. Tento krok bol pre nich pravdepodobne najproblematickejší. Nevedeli, čo majú odpovedať. Ich odpovede sa minimalizovali na to, že sa správali dobre, alebo zle, že sa nechali ovplyvňovať/zvádzať inými, že boli netrpezliví, že sa správali zle ku svojej rodine. Zjavne dokázali svoje ciele definovať, ale čo majú urobiť preto, aby ich dosiahli, vnímajú ako niečo, čo sa ich netýka. Tu sa najviac ukazuje vysoká miera pasivity, a to dokonca už vo vnímaní, nielen v konaní. Medzi najvýznamnejšie motivátory/satisfaktory patrili peniaze a iné materiálne výhody. Môžeme len predpokladať, že fixácia na materiálne aspekty svojej životnej cesty boli takmer absolútnou voľbou vo väzení práve preto, že väzni trpeli nedostatkom ich saturácie. Vzácne sa vyskytlo vzdelávanie ako pomerne silný prostriedok k zmene ich života, čo bolo pravdepodobne pod vplyvom aktuálnej vzdelávacej aktivity. Tu sa ukazuje ďalší výstup z výskumu, a síce, že je dôležité tesne pred koncom väzby indikovať vzdelávaciu aktivitu, ktorá by bola prispôsobená na schopnosti a možnosti klienta a zároveň by odrážala jeho reálne uplatnenie sa v následnom pracovnom procese klienta. Pri formulovaní bariér, ktoré stoja v ceste väzneného k dosiahnutiu cieľa, takmer všetci hovorili o vonkajších faktoroch typu: nedostatok peňazí, nečistý register trestov, odsúdenie spoločnosťou a rodinou a podobne.

Nakoniec sme zisťovali brainstormingovou metódou osobné zisky a straty každého väzneného z pobytu vo väzení. Pri následnom rozhovore a konfrontácii ziskov a strát, ktoré v ústave na výkon trestu odňatím slobody nadobudli, respondenti prezentovali najčastejšie ako zisky: vzdelanie, osvedčenie a vedomosti z kurzu (15), príležitosť poznať sám seba (6), iný pohľad na svet a seba (6), schopnosť znášať sa s inými, prispôsobovať sa a tolerovať (4), väčšiu sebadôveru (3), sebaovládanie (3), trpezlivosť, vytrvalosť a sebadisciplínu (3), iný pohľad na realitu (2), komunikačné schopnosti (2), ostražitosť a opatrnosť (2), radosť z maličkostí a chuť žiť (2), prekonali drogovú krízu (2), vážiť si slobodu (2), ako zisk uvádzajú tiež zlú skúsenosť, lepšie spoznávanie iných, šanca na nový začiatok, čas, žalúdočné vredy, nervozitu, tetovanie, kameň (to bol produkt jednej techniky, ktorú som s nimi robila).

Ako stratu, ktorú im väzenie prinieslo, vnímajú: stratu voľnosti a pohybu (18), peniaze (13), rodinu a domov (12), čas (11), prácu, zamestnanie a stabilitu (10), priateľov a vzťahy (8), možnosť zabávať sa a oslavovať (7), svoje súkromie (6), lásku a citové väzby (5), kilá a zdravie (5), sex (4), spoločenské postavenie a dobrú povesť (4), možnosť sebarealizácie (2), možnosť rozhodovať (2), dôveru a dôveryhodnosť (2), možnosť komunikovať na inteligentnej úrovni (2), voľný prístup k veciam (2), ďalej dôstojnosť, kontakt so svojím psom, dobrú stravu, nič, kyslík.

Odporúčania z výskumu

Na záver by sme si dovolili formulovať niektoré odporúčania, ku ktorým sme dospeli na základe výskumného sledovania:

  • Asi pol roka pred prepustením na slobodu začať pracovať s väzňami individuálnou a skupinovou formou na ich aktivizácii (reštartovaní) do normálneho, civilného života. Predpokladáme, že dlhodobo pasivizovaný človek potrebuje pomoc „zvonka“ na to, aby sa reštartoval, inak mu hrozí recidíva.
  • V rámci programu pomôcť väznenému formulovať dlhodobé aj krátkodobé reálne ciele pre život na slobode.
  • Dôraz klásť na pomoc pri tvorbe repertoáru správania sa v prospech dosiahnutia cieľa, pretože sa ukazuje, že väznení vedia definovať svoje ciele, ale nevedia, čo majú urobiť pre to, aby ich dosiahli. Táto skutočnosť vedie k tomu, že recidivujú a zároveň sa upevňujú v nedostatku sebavedomia a viery vo svoje schopnosti. Je pre nich jednoduchšie to vzdať, pretože nevedia, ako to majú urobiť.
  • Dôležité je budovať systematicky po drobných krokoch u väznených postupné preberanie zodpovednosti za svoje konanie a neskôr aj preberanie zodpovednosti za svojich blízkych. Táto skutočnosť veľmi urýchľuje ich adaptáciu na život v rodine.
  • Veľmi prospešné sa ukazuje indikovať prepúšťaným vzdelávaciu aktivitu, ktorá dokáže zvýšiť nielen konkrétne kompetencie človeka, ale aj jeho sebavedomie a pri efektívnom výbere aj reálne pomôcť pri uplatnení sa na trhu práce.

(Text byl publikován v čísle 2/2012.)

Eva Mydlíková,
Ústav sociálnych štúdií a liečebnej pedagogiky,
Univerzita Komenského v Bratislave


Sdílet text:


Podobné zprávy

Akademické články Motivační systém konkrétní neziskové organizace s ohledem na potřeby zaměstnanců
Inspirace Role sociálního pracovníka a duchovního ve věznici
Fakta, dokumenty, legislativa Vztah výživy a soběstačnosti u seniorů v institucionální péči
Akademické články Využití archivovaných datových souborů z reprezentativních sociologických výzkumů ve výuce a realizaci sociálního výzkumu
Fakta, dokumenty, legislativa Předčasné odchody ze vzdělávání: příčiny a finanční dopady ve světle výzkumů Agentury pro sociální začleňování


0

Diskuze

Všechny komentáře

Zatím nebyl vložen žádný komentář

Vložit komentář

zapište číslo číslovkou: čtyři

... všechny zprávy

Nabídka nových knih

obalka
Léčivý rodokmen
Lenka Šnajdrová
obalka
Emoce pod kontrolou
M. McKay; J. C. Wood...
obalka
Spolupráce s ne...
Adam Kahane
obalka
Posilování ment...
Jana Bílková
obalka
Cesta hrdinky
Sabine Groth
obalka
Vykročte z úzkosti
Jarmila Tolimatová
obalka
Sourozenecká dyn...
Hans Sohni

... kompletní nabídka

© 2014, časopis Sociální práce/Sociálna práca | … vstup do administrace