Kanál SP na YouTube SP na Facebooku SP na Floowie

Úvod » Inspirace pro praxi »

publicistika k číslu
4/2015

rozhovor

Bez etiky niet (klinickej) sociálnej práce

ilustrační foto

Vydáno před 4 lety

Klinická sociálna práca bola Federáciou klinických sociálnych pracovníkov (Clinical Social Work Federation, 1997) definovaná ako obstaranie alebo zabezpečenie služieb týkajúcich sa duševného zdravia, pre diagnostiku, liečbu a prevenciu duševných porúch, emocionálnych porúch a porúch správania u jednotlivcov, rodín a skupín. Ťažiskom klinickej sociálnej práce je poskytovať liečbu duševného (mentálneho) zdravia v sociálnych a resocializačných zariadeniach, na klinikách, ako aj v súkromnej praxi. Klinickí sociálni pracovníci/čky tak poskytujú služby zamerané na duševné zdravie pre jednotlivcov a rodiny. Uvedomujúc si skutočnosť, že dnes sa už v každom zariadení sociálnych služieb sociálni pracovníci/čky stretávajú s klientom, u ktorého je diagnostikovaná skleróza multiplex, demencia, Alzheimerova choroba, schizofrénia, Parkinsonova choroba a iné psychické choroby. Alebo ide o rôzne typy závislostí. Ak vychádzame z tejto definície, potom sa docentky Moniky Bosej a docenta Petera Brnuly pýtame:

Domnievate sa, že je potrebné teoreticky a metodologicky rozvíjať etiku klinickej sociálnej práce?

(Monika Bosá) Svoju odpoveď začnem otázkou: Je možné, aby akékoľvek ľudské konanie zamerané na pomoc druhým, prípadne konanie, kde dochádza k interakcii s ľuďmi v ťažkej životnej situácii, nemalo etický rozmer? Odpoveď je zrejmá, preto môžem pokračovať ďalšou otázkou: Máme právo rezignovať na skúmanie a rozvoj tejto stránky (nie len klinickej) sociálnej práce?

Etika ako filozofická disciplína zaoberajúca sa otázkami dobra a (okrem iného aj) vzťahom medzi etikou a morálkou predstavuje, podľa môjho názoru, nevyhnutnú a zásadnú súčasť rozvoja (klinickej) sociálnej práce. Samotný zmysel sociálnej práce – pomoc druhým i spoločnosti - je eticky definovaný. Otázka morálnych postojov jednotlivých sociálnych pracovníčok a pracovníkov je ich výsostnou a jedinečnou záležitosťou – v morálnych záležitostiach je každý jednotlivec sám so svojím svedomím. Avšak etický alebo mravný rozmer výkonu ich práce vychádza zo spoločensky definovanej úlohy sociálnej práce a spoločensky definovaných noriem pomoci, starostlivosti, ľudskosti a ďalších etických kategórií. Vzťah medzi osobnou morálkou a etickým rámcom ľudského konania je jedným z kľúčových konceptov etiky (klinickej) sociálnej práce. A tak i keď so svojím svedomím je každý z nás osamelým, etický rámec daný spoločnosťou, profesiou je akousi záchrannou sieťou pred touto osamelosťou. Náročnosť (klinickej) sociálnej práce si tak priam vyžaduje (možno viac, než v iných profesiách) etiku založenú na vedeckom a filozofickom bádaní.

Pre mňa osobne je dôkazom takéhoto prepojenia aj samotný historický kontext vývoja sociálnej práce, ako ho definuje Walter Lorenz prostredníctvom troch pilierov či zdrojov sociálnej práce. Práve definovanie jednotlivých zdrojov je odvodené od kľúčových dobových etických konceptov – pomoci blížnemu a bratskej lásky ako základného morálneho imperatívu židovsko-kresťanskej tradície sociálnej práce; hodnoty ľudskej dôstojnosti a všeobecnej humanity i úcty k životu ako morálneho východiska humanistickej orientácie sociálnej práce zakotvenej v osvietenskej tradícii; a nakoniec, rovnosť všetkých a hodnota slobody, dôstojnosti a ľudských práv ako morálka vychádzajúca z ľudskoprávnych hnutí rodiacich sa na konci 19. storočia. Aj dejiny sociálnej práce nás teda učia, že sociálnu prácu nie je možné oddeliť od etiky a etického chápania ľudského imperatívu pomoci a starostlivosti o druhých i spoločnosť. V súčasnosti je možné identifikovať jednotlivé historicky vytvorené morálne východiskové koncepty v efektívnej symbióze. Hoci každý sociálny pracovník či pracovníčka inklinuje k inému etickému systému, v komplexnosti každý z nich ponúka efektívne odpovede na základné etické a morálne otázky vynárajúce sa pri výkone profesie (klinickej) sociálnej práce.

Moja odpoveď na položenú otázku preto veľmi zjednodušene môže znieť: Bez etiky niet sociálnej práce.

(Peter Brnula) V súčasnosti by som skôr zmysel videl v identifikovaní a revízii hodnôt a princípov sociálnej práce ako celku. Vedie ma k tomu stav súčasnej spoločnosti. Sme svedkami „veľkých“ zmien nielen v spoločnosti, ale rovnako aj v jej hodnotách. Západná civilizácia (podľa Huntingtona) prechádza zmenami, tieto zmeny prinášajú istú relativizáciu hodnôt spoločnosti a tým aj hodnôt sociálnej práce, ktorá ich má postavené na hodnotovej báze jedinečnosti ľudskej bytosti, ľudskej dôstojnosti a slobody. Sociálna práca je úzko spojená s hodnotami v rôznych rovinách. S hodnotami spoločnosti, sociálneho pracovníka/sociálnej pracovníčky, klienta a  v neposlednom rade aj s hodnotami profesie a vedy ako takej. V súčasnosti by nám už ani nemalo ísť tak striktne o definovanie etického kódexu sociálnych pracovníkov/sociálnej práce, ale skôr o analýzu a pochopenie štruktúry hodnôt sociálnej práce a ich „žiteľnosti“ v spoločnosti. Inak povedané, mali by sme úsilie smerovať k uchopeniu toho, či hodnoty sociálnej práce sú sociálnymi pracovníkmi/sociálnymi pracovníčkami vnímané, žité, alebo len prijaté ako súbor pravidiel.

Ak naplníme tento aspekt, teda že budeme jasne vedieť identifikovať hodnoty súčasnej sociálnej práce v meniacej sa spoločnosti a ich „žitie a bytie“ sociálnymi pracovníkmi/sociálnymi pracovníčkami, ich môžeme ďalej rozvíjať. To znamená, že až potom sa otvára priestor aj pre rozvoj etiky klinickej sociálnej práce.

Zmena hodnôt spoločnosti sa nesmierne dotýka aj oblasti klinickej sociálnej práce, ako príklad mi napadá proces deinštitucionalizácie sociálnej práce/sociálnych služieb. Ak budeme vedieť skutočne, čím žije spoločnosť, a nie čo proklamuje, budeme vedieť pracovať s etikou v klinickej sociálnej práci. Ako príklad mi napadá veľmi aktuálna téma utečencov prichádzajúcich do Európy. Skutočne napĺňame ako spoločnosť proklamované hodnoty? Napĺňa svoje hodnoty aj sociálna práca? Odpoveď zrejme nie je jednoznačná a ľahká, ale hľadanie odpovede je dôležitejšie.

Ktoré špecifické princípy a hodnoty profesijnej etiky by mali byť aplikované?

(Monika Bosá) Etické otázky spojené so sociálnou prácou a s klinickou sociálnou prácou zvlášť sa odvíjajú od viacerých konceptov. Predovšetkým od konceptu ľudskej dôstojnosti, osobnej slobody a voľby, ale aj od vnímania starostlivosti, pomoci a závislosti, ako pozitívnych hodnôt jednotlivcov i spoločnosti.

Profesijná etika má význam v štyroch rovinách: v prvom rade definuje základnú etickú orientáciu profesie (hodnoty, normy, princípy), a to hlavne prostredníctvom etických kódexov; ponúka osobnú etickú orientáciu pre jednotlivé sociálne pracovníčky a pracovníkov; napomáha etickému rozhodovaniu v komplikovaných situáciách etických problémov a etických dilem, ale to všetko je podružné v porovnaní s hlavným účelom profesijnej etiky – efektívny výkon profesie v prospech klientely. Klientky a klienti sú primárnym cieľom profesijnej etiky (klinickej) sociálnej práce.

Pre mňa osobne jednou z najzaujímavejších otázok z oblasti etiky sociálnej práce je problematika moci. Hoci tento problém je dôležitý pri akejkoľvek pomáhajúcej profesii, v prípade klinickej sociálnej práce predstavuje zásadnú etickú oblasť. Klientky a klienti klinickej sociálnej práce sú v porovnaní s inými typmi klientely často vo výrazne mocensky slabšej pozícii vo vzťahu k sociálnym pracovníčkam a pracovníkom, ale i vo vzťahu k inštitúciám či celej spoločnosti. Otázky ľudskej dôstojnosti, predovšetkým vyjadrené v rešpekte k osobnej slobode, slobode voľby životného štýlu, slobody rozhodovania o svojom živote a zdraví, o svojich vzťahoch, vrátane sexuality, sú v prípade klinickej sociálnej práce obzvlášť zaujímavé a z môjho pohľadu aj zásadné. Samotná otázka závislosti od druhých je v klinickej sociálnej práci akoby akcentovanejšia. Sociálne pracovníčky a pracovníci sú konfrontovaní nie len s riešením etických otázok vo vzťahu k spoločnosti, profesii a klientele, ale často v existenciálnom význame aj vo vzťahu k sebe samým, ako ľudským bytostiam závislým od iných ľudských bytostí (napríklad aj klientov a klientiek, ktoré sú v porovnaní s nimi vo výrazne znevýhodnenej pozícii). A nakoniec, prepojenie moci a násilia je hraničnou oblasťou, ktorej by sa etika klinickej sociálnej práce, podľa môjho názoru, mala venovať. Násilie je pritom potrebné chápať vo všetkých jeho rovinách – aj ako štruktúrne a symbolické násilie. Pre mňa osobne zaujímavé odpovede na formulované otázky prinášajú koncepty ako etika starostlivosti, prípadne ďalšie feministické etické koncepty.

Úlohou profesijnej etiky klinickej sociálnej práce je skúmať špecifické problémy danej profesie vo vzťahu k celospoločenským etickým hodnotám a normám, k potrebám profesie, ale predovšetkým klientely a formulovať orientačné princípy, ktoré môžu byť nápomocné pri čo najefektívnejšom procese realizácie profesie. Je zároveň potrebné si uvedomiť, že tak, ako spoločnosť nie je statická, ani etika (klinickej) sociálnej práce nesmie byť vnímaná ako daná – jej úlohou nie je odhaľovať „večné“ pravdy a pravidlá, ale posudzovať a skúmať naše hodnoty, normy a princípy v kontexte neustále sa meniacich okolností. Sociálna realita neustále prináša nové výzvy, na ktoré je nevyhnutné reagovať, ak naozaj je naším zámerom efektívna práca v spoločnosti, pre spoločnosť a v interakcii s klientmi pre klientov.

(Peter Brnula) To je presne tá otázka, ktorú som sa snažil popísať vyššie. Ktoré teda? pýtam sa aj ja. Naformuloval by som to trochu inak. Skutočne som presvedčený, že pristupovať k profesijnej etike v sociálnej práci ako k etickému kódexu (súboru pravidiel, noriem, hodnôt) je však už pre súčasnú spoločnosť zastarané. Mali by sme sa skôr orientovať ku vnímaniu profesijnej etiky ako cesty vedúcej sociálneho pracovníka/sociálnu pracovníčku skôr ku kritickému mysleniu vo svojom správaní a konaní. Etika nie je len náuka o zvyklostiach, skôr snaha o pochopenie štruktúry dobra a zla v ľudskom konaní a žití, teda doslovne akýsi pokus o kritickú hodnotovú orientáciu (vplyv Erazima Koháka).

Zvládne sociálna práca prechod do ďalšieho hodnotového obdobia? Áno, zvládne, som o tom presvedčený. Jednak z historického pohľadu dokázala sociálna práca prejsť niekoľkými obdobiami hodnôt (napr. podľa F. Reamera), tak prečo by to teraz nezvládla? A po druhé žijeme v individualizovanej spoločnosti, a ako sa o nej vyjadruje G. Lipoviestsky (voľne povedané), spoločnosť túto svoju krízu prekoná, prehodnotí a v konečnom dôsledku sa aj zmení, len je otázne, koľko to bude trvať...



Sdílet text:


Podobné zprávy

O čem se mluví Theory and Practice in Clinical Social Work
O čem se mluví Relevantnosť klinickej sociálnej práce je zjavná vďaka efektívnejším a pragmatickejším výsledkom
O čem se mluví Sociálny pracovník sa v praktickom ponímaní neizoluje ako len klinický sociálny pracovník
O čem se mluví Practising Social work Ethics around the World. Cases and commentaries
O čem se mluví Súčasné problémy teórie a praxe sociálnej práce v Poľsku


0

Diskuze

Všechny komentáře

Zatím nebyl vložen žádný komentář

Vložit komentář

zapište číslo číslovkou: jedna

... všechny zprávy

Nabídka nových knih

obalka
Vykročte z úzkosti
Jarmila Tolimatová
obalka
Sourozenecká dyn...
Hans Sohni
obalka
Psychopat v mém...
James Fallon
obalka
Přehled psychote...
F. Caby; A. Caby
obalka
Královna chaosu
Zoë Kessler
obalka
Jakou otázku máte ...
A. Funcke; A. Rachow
obalka
Jak lidé zrají
J. G. Berger

... kompletní nabídka

© 2014, časopis Sociální práce/Sociálna práca | počet návštěv: [CNW:Counter] | … vstup do administrace