Človek len vtedy vie, že je šťastný, ak sa niekedy cítil aj nešťastný. Aby žili na svete bohatí ľudia, musia žiť aj chudobní. Na čo potrebuje človek prežívať moc? Moc nad kým alebo nad čím? Vyvoláva moc jedného automaticky aj pocit bezmocnosti u druhého? Musia stáť moc a bezmocnosť oportunisticky oproti sebe, alebo sú to len fenomény na opačných koncoch jednej emocionálnej línie? Aké dôsledky na život človeka oba tieto fenomény prinášajú?
Mnoho otázok, mnoho odpovedí. V práci so sociálnymi klientmi nachádzame problematiku moci a bezmoci na niekoľkých rovinách: na úrovni klientov a ich blízkych, na úrovni pracovníkov, ale aj na inštitucionálnej úrovni. Už len skutočnosť, že človek sa ocitne v roli klienta, vyvoláva predstavu jeho závislosti od pracovníka, ktorého potrebuje, aby mu pomohol uspokojiť niektorú jeho potrebu. Akoby sa legitimizovala moc pracovníka nad klientom, ktorý ho vyhľadal. Predmetom ich vzájomnej spolupráce sú často veľmi intímne oblasti života, s ktorými sa klient zveruje pracovníkovi. So svojím problémom klient do rúk vkladá aj dôveru v to, že si stým pracovník poradí. Z praxe však máme niekoľkokrát zažité, že napriek formálne pridelenej moci sme ako pracovníci prežívali pocit bezmocnosti. Napríklad vtedy, keď sme nedokázali mobilizovať klientove možnosti a schopnosti na zvýšenie kvality jeho života, a to aj napriek tomu, že sme robili všetko pre to, aby sme dosiahli cieľ. Alebo vtedy, keď my by sme chceli a náš klient by aj dokázal, len podmienky makroprostredia zastavili celý proces zmocňovania klienta. Niektoré prezentované časti výskumov poukazujú na to, že tlaky na sociálneho pracovníka zvonka, teda legislatívne predpisy, očakávania klientov, ich príbuzných, komunity a štátu sú také veľké, že sa cítia často bezmocní a neschopní konať v prospech klienta. Cieľom textu bolo porozumieť prežívaniu pocitov bezmocnosti sociálnych pracovníkov v kontexte fungovania ich obranných a prenosových mechanizmov.
V čísle, ktoré máte pred sebou, sme sa pokúsili prostredníctvom niekoľkých príspevkov zodpovedať aspoň na niektoré z vyššie uvedených otázok a úvah. V čísle 5/2015 sa môžete dočítať niečo o tom, akým spôsobom prežívajú klienti pocity bezmocnosti, keď sa stanú obeťami násilia. Týrané a zanedbávané deti sú jednou z tých skupín klientov, o ktorých nikto nemôže pochybovať, že patrí medzi najvýraznejšie obete demonštrácie hrubej moci práve zo strany ich najbližších. V príspevku o mentálne znevýhodnených ženách a v ďalšom o bezdomovcoch by sa tiež na prvý pohľad mohlo zdať, že ide o jasnú demonštráciu bezmocnosti klientskej skupiny. Úspešné zvládnutie role rodičovstva u mentálne znevýhodnených matiek z pohľadu sociálnych pracovníkov bolo cieľom uvádzaného výskumu. Autori príspevku spracovali výskumný materiál od vyše 300 odborníkov, ktorí potvrdili, že rozvoj kľúčovej sociálnej služby pre klientky a posilnenie odborných kompetencií pracovníkov, spolu s nárastom počtu takýchto pracovníkov by mohol znamenať významné zvýšenie kvality života klientov. Nesporne zaujímavou témou v kontexte moci a bezmocnosti je rodičovstvo párov rovnakého pohlavia. Spoločnosťou dosť málo tolerovaná skupina obyvateľstva úplne naráža na spoločenský odpor v súvislosti s témou rodičovstva. Aké skúsenosti majú pracovníci pri zverovaní do výchovy detí lesbickým biologickým matkám, bola výskumná otázka, ktorú kládli autori článku pracovníkom oddelení sociálnoprávnej ochrany detí. Z výskumu vyplynulo, že majú nedostatok informácií, čo ich motivuje k inému postupu konania a v situácii, keď majú moc nad týmito klientmi, tak sa cítia bezmocní.
Autori však texty spracovali z rôznych uhlov pohľadu na moc a bezmoc klientov, pracovníkov aj rôznych súčastí prostredia, v ktorom títo ľudia žijú. Jednou z významných úloh sociálnej práce je empowerment/zmocnenie klienta tak, aby sa tento stal schopnejším, silnejším prežiť v životných podmienkach mikro,- mezo- a makroprostredia. V intenciách vplyvu prostredia na výkon práce sociálneho pracovníka, zvlášť jeho prístupu ku klientom, sa ukazuje ako najdôležitejšie to, či podľahne tlaku systému, ktorý ho núti pôsobiť v roli úradníka, a teda či je jeho preferovaným prístupom profesionalizmus, alebo byrokratizmus.
V každom prípade v problematike moci a bezmocnosti vždy ide o problém narábania s kompetenciami, zodpovednosťou a stupňom morálnej a osobnostnej zrelosti človeka, ktorý s mocou narába alebo ktorý pocity bezmocnosti prežíva.
Eva Mydlíková,
editorka čísla
