Vážené čitateľky a čitatelia,
predkladáme vám nové číslo časopisu s problematikou terapií(e) v sociálnej práci. Pred editormi čísel stojí vždy významná úloha spočívajúca vo výzve k odbornej verejnosti, aby prijala ponuku do verejnej diskusie. Ako som už prezentovala v anotácii k tomuto vydaniu, už pri samotnom vymedzení témy periodika vznikli dve názorové skupiny (jedna s plnou podporou terapie, iná chápajúca ju ako prekonaný konštrukt). Napriek tomu, že
došlo k osloveniu všetkých pracovísk v rámci verejných a neverejných škôl na území oboch republík, kde sa odbor sociálna práca študuje, došli iba štyri akademické state s touto problematikou. Názorové rozdiely sa prejavili aj pri samotnom zaradení príspevkov do tohto čísla. Akokeby sme sa obávali odbornej diskusie, ktorá má dialektickú povahu. Možno sa domnievať, že tieto obavy vychádzajú zo samotnej podstaty vnímania sociálnej práce ako vedy a jej postavenia primárne voči psychológii (respektíve v tomto prípade psychoterapii). Mnohí kritici terapií(e) v sociálnej práci ostávajú len v kuloárnych rovinách, čo je na škodu veci. Určite by explanácia názorových rozdielov prispela ku vyklírovaniu určitých teoreticko-metodologických pozícií. Preto editorskú snahu možno označiť len za čiastočnú. Nakoľko pôvodným zámerom bolo: 1. predložiť základné myšlienky súčasných vplyvných a efektívnych (socio)terapeutických smerov s možnosťou komparácie v historickom kontexte; 2. priniesť utriedený inštitucionálny a inštruktívny prehľad dôležitých metód a techník v (socio)-terapii; 3. poukázať na možnosti a výsledky výskumu v (socio)terapii, ktoré by validizovali explorované východiská.
Avšak ak si uvedomíme, že sme na pôde sociálnej práce, potom neúspešnosť intervencií nás neprekvapí. Práve naopak. Pokúšame sa hľadať vždy nové a nové možnosti. Vnímame to obdobne aj v tomto prípade spolu s autormi a autorkami predkladaných statí. K predmetnej polemike prispela Eva Mydlíková príspevkom Vybrané modely rodinnej terapie v kontexte posudzovania sociálneho rizika rodiny, v ktorom analyzovala tri modely rodinnej terapie: Olsonov cirkumplexný model rodinného fungovania, McMasterský model fungovania rodiny aBeaversov systémový model fungovania rodiny. Konkrétnejšiu podobu terapie ponúka Alena Rusnáková zameriavajúc sa na Muzikoterapiu v sociálnej práci na Slovensku. Jej cieľom bolo zistiť, ako je prezentovaný vzťah muzikoterapie a sociálnej práce v slovenskej (českej) odbornej literatúre, legislatíve a vzdelávacom systéme. Praktický výkon terapií prezentuje skupina autorov Kateřina Glumbíková, Barbora Gřundělová, Ivana Kaniová, Anna Krausová, Kateřina Lukešová, Zuzana Stanková, Marie Špiláčková s tematickým vymedzením Sociální práce aterapie v azylových domech. Autorky článku „chtějí nabídnout vhled do života v azylových domech z perspektivy jejich obyvatel a obyvatelek. Prostřednictvím parciálních dat získaných v rámci výzkumných šetření zabývajících se zdravím obyvatel azylových domů se snaží odpovědět na to, zda lidé žijící v azylových domech subjektivně pociťují psychické potíže, zda a jakou pomoc v této oblasti očekávají od azylového domu a jak hodnotí pomoc, která se jim aktuálně dostává/nedostává“.
Vzhľadom na to, že prezentované čísla už nemajú svoje monotematické zameranie, na problematiku nadväzujú autorky Katarína Šiňanská, Agnesa Kočišová konceptom Starostlivosti o seba v sociálnej práci ako inšpirácie pre vznikajúcu oblasť onkologickej sociálnej práce. Príspevok upozorňuje na výskyt negatívnych javov v práci sociálnych pracovníkov a vyzdvihuje možnosti prevencie. V onkologickej téme ostávajú aj autorky Lucia Tóthová, Eva Žiaková, ponúkajúc pohľad na Neefektívne formy zvládania záťaže onkologicky chorých pacientov a pacientok. Štúdia poukazuje na možnosti využitia sociálnej práce s touto skupinou klientov a klientok na základe výsledkov autorského výskumu. Nesporným problémom v sociálnej práci je Syndróm vyhorenia u sociálnych pracovníkov v zariadení sociálnych služieb s ľuďmi s mentálnym znevýhodnením na Slovensku, z autorského pera Tatiany Žiakovej, Lenky Lukáčovej. Autorky dospeli k zisteniu, že „sociálni pracovníci, ktorí v rámci výkonu svojej práce prichádzajú denne do kontaktu s vyšším počtom klientov s mentálnym znevýhodnením v zariadeniach dlhodobej rezidenčnej starostlivosti, sú viac ohrození syndrómom vyhorenia“. Na rizikovosť správania klientov poukazuje Milada Martinková a Eva Biedermanová v podobe Šetření problematiky zadlužování a exekucí v České republice se zaměřením na osoby seniorského věku vymedzujúc, že „zjištění ukazují, že senioři často podceňují hrozící rizika při svém zadlužování“. Číslo uzatvára akademická stať Michaely Skyba Moc v sociálnej praxi z pohľadu študentiek sociálnej práce. Autorka vyzdvihuje fakt, že „v sociálnej praxi sa je dokonca možné stretnúť s eliminujúcim pohľadom na tento fenomén, ktorý môže prispievať ku šíreniu stereotypov a k redukcionistickému pohľadu na sociálnu prácu a jej význam pri pomoci klientom“.
Recenzia knihy kolektívu autorov s názvom Kniha pro rodiče. Péče o dítě do 6 let, vydaná v Prahe vo vydavateľstve Lumos a Change v roku 2015 z pera Jany Ženíškovej, dotvára celý charakter ponúkaného čísla.
Rezultátom v tomto prípade ostáva aspekt rozmanitosti sociálnej práce, ktorá veľmi aktívne reaguje na lokálne a globálne zmeny (rizikovej) spoločnosti tým, že adekvátne s týmito zmenami formuluje nové ciele a úlohy, rešpektujúc trvalosť a zmenu spojených v zhode s Weberovým svetom inšpirácií, ktorý kladie dôraz na individuálne a osobné iniciatívy, ktoré sú trebárs aj proti normám a proti väčšinovému názoru. Hoci zahraničná teória a prax už nespochybňujú miesto a význam terapie (nielen) v sociálnej práci, vnímajúc ju ako relevantnú a dôležitú súčasť práce s variabilnou klientelou, v podmienkach oboch krajín sú stále zrejmé určité „biele miesta“, a to tak v rovine teoretickej, vedecko-výskumnej činnosti, ako aj jej praktickej realizácie, a to aj napriek tomu, že terapiu(e) nemožno považovať za „novinku“ v sociálnej práci.
Beáta Balogová,
editorka čísla
