Sociálny pracovník pri práci s trestanými miluje vinných a pozná svoju mieru

Na Slovensku v sociální práci s trestanými osobami vyniká občanské sdružení Maják, které svými aktivitami reaguje na společenské problémy související s nárůstem kriminality, brutálního násilí a zločinnosti. V roce 2000 – při vzniku sdružení – chtěli tedy jeho představitelé reagovat na určitý typ společenských problémů a současně se snažili povznést práci s trestanými osobami na profesionální úroveň. Hovořím-li o zakladatelích sdružení, musím se opravit a upřesnit, že původní záměry organizace už ve svých jednadvaceti letech vytvářela Martina Justová. S vědomím, že je na počátku své cesty a že se musí ještě hodně učit, vytvořila plán, který jí dovolil svobodně rozvíjet téma sociální práce s trestanými osobami na Slovensku a zároveň se vnitřně měnit. Dnes, po dvanácti letech je doktorka Martina Justová jinde než v době zakládání sdružení. Její zkušenosti, zjištění a odbornost jsou natolik inspirující pro celou řadu pomáhajících odbornic a odborníků, že jsme se rozhodli je zprostředkovat sociálním pracovnicím a pracovníkům v Česku i na Slovensku.
 
Jak se jednadvacetiletá dívka stane zakladatelkou občanského sdružení?
Som telom aj dušou novátor, stratég a rebel. Takže medzi nami – ani som nemala veľmi na výber pracovať inak, než ísť do tretieho sektora. Neziskový sektor veľmi praje takýmto povahám a snáď jediný takéto povahy aj unesie.
 
K sociální práci s lidmi ve výkonu trestu vás také svedla vaše povaha?
Stalo sa tak dávno… Dvadsať rokov pomaly tomu bude. Nemám v rodine žiadny vzor, možno babička mala k tomu najbližšie, keď po vojne pomáhala ľuďom, rodila deti, odprevádzala zomierajúcich, umývala mŕtvych, liečila bylinkami … proste všetko, čo treba v malej uzavretej dedinke, kam nechodil ani autobus. Pamätám si, že ma na strednej škole priťahovali dve profesie. Okrem sociálnej práce som veľmi túžila ísť študovať réžiu. V tom čase som sa však zaľúbila do môjho teraz už 15 rokov manžela a bolo rozhodnuté. Dnes som šťastná, nebanujem. A že práve trestané osoby? Bola to prvá práca, ktorú som po strednej zohnala. Proste som zobrala, čo bolo, a mne vlastnou plnou parou som sa do témy zahryzla.
 
Je možné jednoduše popsat vaši klientelu, nebo jde o velmi různorodý soubor osob z rozličného prostředí a vrstev?
Trestané osoby sú asi najrôznorodejší ľudia z rozličných prostredí, rozličného veku a spoločenských vrstiev. Samozrejme prevládajú nízkopríjmové skupiny. Po piatych rokoch existencie združenia sme začali pracovať aj s ďalšími sociálnymi skupinami, ako sú zdravotne postihnutí, slobodné mamičky s problémami zamestnať sa, staršie osoby s rovnakým problémom zamestnať sa pred dôchodkom, osoby s problémom zamestnať sa kvôli rasovému pôvodu alebo kvôli výrazným sociálno-patologickým črtám, s problémovou mládežou a ďalšími – vlastne od zrodu sme sa neustále zväčšovali. Je to dlhá dvanásťročná história, ale v skratke sa dá povedať, že všetkých klientov spája slovo „chudoba“. Podľa nej sa dá orientovať pri skúmaní, približne z akého prostredia a sociálnych vrstiev sú naši klienti.

Kombinácia rôznych skupín je výborná vec pre prax

 
Je dobré mít takto pestrou klientelu?
To, že kombinujeme rôzne sociálne skupiny, je neuveriteľne výborná vec pre prax. Keď pracuje trestaná osoba so zdravotne postihnutým, obaja strácajú určitú zatrpknutosť voči osudu, ktorý pokladajú u seba za ten najhorší. Zrazu vidia iných ľudí iným spôsobom trpieť a každý si tak prirodzene bez slov uvedomí, že život je ťažký a namiesto trucovania je príjemné ľudsky sa v chápaní spájať. To sa v teórii nedá klientom odovzdať. Navyše to zotiera stigmatizáciu, zvonku nikto nevie, pre koho je naše zariadenie, a tak nemôžu značkovať a šikanovať.
 
Lidé zvenku vás šikanují?
Keby sme boli zariadenie len pre trestaných, tak by sme už vlastne neboli. Ľudia sa boja, a tak petície a rôzne protesty by na seba nenechali dlho čakať. Máme zariadenie, ktoré sme otvorili v roku 2007. Je to prevenčné pobytové zariadenie pre deti s poruchami správania v Beluši blízko Púchova. Sú to deti, ktoré už v detskom veku započali svoju kriminálnu kariéru. Založili sme pre ne aj súkromné gymnázium, ale ľudia majú obrovské predsudky. Pri zakladaní gymnázia som potrebovala súhlas mesta a na mestskej rade boli zdesení, že by problémové deti mohli získať rovnaké vzdelanie, ako majú oni sami. Aj dali nesúhlasné stanovisko, v ktorom neudali dôvod, pretože nebol ani finančný, mesto to nefinancuje. Našťastie vtedy sa vyžadovalo len stanovisko, nemuselo byť súhlasné. Tesne potom ten zákon zmenili. Už sa vyžaduje súhlasné stanovisko mesta… Deti sú zlaté, za štyri roky neurobili ani jeden incident, naopak brigádujú a pomáhajú v dedine. Napriek tomu neustále na nich miestni útočia cez miestne médiá a dokonca ponúkali kupón na pivo zdarma, len aby sa ľudia zúčastnili protestov…
 
Vypadá to, že lidé nechápou přínos podobných zařízení…
To zariadenie predbehlo svoju dobu. Už nenadávam, pochopila som, že spoločnosť potrebuje na svoj vývin viac času a všetko má svoj význam. Takže chcem si dať pauzu od rozsiahlych terénnych projektov a do budúcna sa chcem venovať viac publikovaniu a tvorbe stratégií. Všetko má svoj význam.
 
V čem vidíte největší úskalí práce s lidmi po výkonu trestu?
Nevedomosť sociálnych pracovníkov, ich odborná nekompetentnosť. Nie sú vôbec pripravení na prácu s touto cieľovou skupinou. Niežeby nechceli, nemá ich kto vzdelávať, nemajú sa kde vzdelávať. Pritom paradoxne zo všetkých vysokoškolských odborov školy najviac chrlia sociálnych pracovníkov. Odkiaľsi sa vzala celá kopa rôznych vysokých škôl, ktoré nemajú žiadnu históriu a len robia biznis. Je to smutné pre našu profesiu a len sa pozerám na jej prznenie a deštrukciu. Nemám si podľa čoho vyberať pracovníkov, lebo absolvovanie školy nič neznamená, tí ľudia nič nevedia. Do školy idú najviac kvôli jednoduchému získaniu titulu a potom veľa z nich má dojem, že sociálna práca, na tú stačí mať dostatočný súcit…

Zabijak sociálnej práce

 
Co dělá soucit se sociální prací?
Prílišný súcit sociálnu prácu priamo zabíja. Stále dokola opakujem študentom aj samotným klientom – súcit nám majú na tomto svete darovať prednostne priatelia, rodina, susedia, kolegovia, kamaráti … ten nevyžaduje odbornosť. Ak takého človeka klient na svete nemá, tak úlohou sociálneho pracovníka je pomôcť klientovi nadobudnúť také správanie, aby blízkeho človeka schopného súcitu získal. To je odbornosť profesie sociálneho pracovníka. Nehovoriac o tom, že takmer neexistuje trestaná osoba, ktorá by nemala ďalšie patológie, ako sú závislosti, problémová rodina, ohrozené zdravie a podobne. Na sociálneho pracovníka to kladie vysoké profesné nároky a u nás nespĺňajú žiaľbohu ani základné.
 
Jak chápete sociální práci s lidmi po výkonu trestu?
Chápem ju ako nadväzujúcu na sociálnu prácu vo výkone trestu. Práca s trestanými osobami nemôže dosahovať cieľ prevencie pred recidívou, ak nebude pracovať s trestanými kontinuálne v treste aj po treste. V prvom rade vytváraním vzťahu klient–sociálny pracovník, pričom sociálny pracovník nesmie pracovne ani finančne spadať pod ozbrojené zložky trestu. Rozdelenie prevýchovnej a trestnej zložky vo výkone trestu tak, aby sa nespájali u jednej osoby, je dôležité nie pre pracovníkov, ale pre trestané osoby. Verím, že ani pre pracovníkov to nie je príjemné, ak majú v jednej chvíli živú ľudskú bytosť napr. ponižovať prehliadkami a v inej chvíli jej pomáhať a snažiť sa vzbudiť jej dôveru.
 
Co si myslíte o trestu a převýchově na Slovensku?
Trest sa deje, ale prevýchova nie. Lenže celá spoločnosť potrebuje práve najviac, aby sa diala prevýchova. Pretože odsúdených na doživotie je pár ľudí. Ostatní vyjdú von a dennodenne vychádzajú medzi nás. Skúmala som, akým spôsobom sú trestaní schopní sa učiť, a keďže medzi väzňami sú najviac zastúpené osoby s veľmi nízkou sociálnou inteligenciou, negramotné, závislé, s výraznou sociálnou patológiou, tak nie je jednoduché nájsť účinný spôsob učenia, účinný spôsob socializácie. Absolútna priorita je jednoduchosť učenia, zážitkovosť učenia, dlhodobo opakujúce sa rovnaké vzory učenia a ukázanie osobnej výhody so zmeny správania.
 
A co vztah trestu a sociální práce?
Trest by nemal byť spochybňovaný a rozriedený sociálnou prácou. To by sa rozdelením zložiek na trestnú a prevýchovnú len posilnilo. Trest má svoje dôležité a prvé miesto po odsúdení. Ja len vravím, že nie jediné. Pokiaľ nejdeme cestou trestu smrti za každý trestný čin, potom nemyslieť na vlastnú bezpečnejšiu budúcnosť je masochizmus.
 
K čemu by sociální práce s lidmi po výkonu trestu měla vést?
Jednoznačne k znižovaniu recidívy. Ľudí nezaujímajú iné ciele a tak je to fajn. Je to trest a jeho princíp sa sociálnou prácou nesmie spochybňovať. Všetky ostatné medziciele, každá práca s trestanou osobou by mala viesť k jedinej absolútnej méte – pomáhať spoločnosti prežiť. Kriminalita spoločnosť deštruuje a vedie k zániku. Na svoju obranu pred ňou sme zatiaľ nič lepšie ako trest nevymysleli.

Je treba odložiť svoje nebíčkovské predstavy

 
Na co by se sociální pracovnice a pracovníci při práci s lidmi po výkonu trestu měli zaměřovat?
Napadajú ma dve veci. Dôležité je nič nerobiť za klienta. Stále len ukazovať možnú cestu, ale nekráčať po nej namiesto klienta. Ani chvíľu. Ani ten najkrajší krok na dobrej ceste nikomu nepomôže, pokiaľ je náš vlastný. Akokoľvek by sme chceli, nič nedosiahneme vlastnou vôľou. Sociálny pracovník sa v prvom rade musí naučiť odložiť svoje nebíčkovské predstavy nabok a akceptovať klienta takého, aký je. Keď prestane mať od klienta očakávania, potom sa mu aj ohromne uľaví a môže byť vo svojej profesii užitočný. Druhá vec, je dôležité poznať výkon trestu čo najlepšie. Ako tam fungujú vzťahy, čo a prečo sa tam žije, aký typ tlaku a stresu tam existuje, jednoducho čo má klient za sebou. Klienti o tom takmer nehovoria, ale aby sa mohol sociálny pracovník rozhodnúť tak, aby jeho intervencie mali účinnosť, toto potrebuje vedieť. Dosť do hĺbky a dôkladne. A samozrejme nie od samotného klienta. Tomu prináša ako svoj vklad už vopred získané pochopenie.
 
Působíte na mne jako usměvavý člověk. Co si myslíte o úsměvu při vaší práci s tak specifickou klientelou?
Áno, často sa smejem a často aj s klientmi. Humor je dôležitou súčasťou práce s trestanými osobami. Je to často jediný spôsob na odľahčenie situácie práve pri nedobrovoľných klientoch, ktorí majú prirodzene problém otvoriť sociálnemu pracovníkovi možnosť výchovne zasahovať. No a potom je to moja psychohygiena. Ventilujem tak svoje emócie, cez humor sociálne prijateľne spracúvam svoj hnev alebo vypätie. Alebo sa humorom len tak nabíjam energiou do zásoby.
 
Existují nějaké vámi preferované techniky práce s lidmi?
Som od prírody individualistka, takže preferujem individuálny prístup. Hoci často hovorím všeobecné riešenia, vytváram typológie alebo zaraďujem do skupín, aj tak mám v hlave vždy individuálny prístup. Vždy počítam s výnimkami a zo srdca úprimne verím na ľudské prekvapenia a vždy ich aj čakám. Aj po tisíckrát opakovanom tom istom. Takže obľubujem, keď je klientovi a cez neho spoločnosti technika na úžitok. Neznášam štatistiky o množstvách prevedených techník, mám z nich vždy pocit, že zakrývajú neužitočnosť.
 
Napsala jste knihu „Zem, ktorá nemá svoje nebo“. Čeho jste chtěla napsáním této knihy dosáhnout?
Týka sa stratégie pre prácu s trestanými osobami v treste a po výkone trestu. Navrhovaná stratégia zasahuje do štátneho systému, ktorý nie je v mojej kompetencii meniť. Do politiky sa nechystám, tak som to aspoň spísala, aby mi to prestalo bzučať v hlave ako osa v pohári. To mi robia myšlienky, keď narazím na svoje možnosti a nemôžem ísť ďalej. Ako prísne užitočný človek neznesiem, aby som to nechala len tak bez úžitku, toľko času a života a bez toho, aby nastala zmena v systéme, je zas tá práca neúčinná alebo málo účinná. Tak som našla riešenie pre seba – spíšem to, možno to niekomu niekedy poslúži. Príde čas a nemusí sa to nanovo prácne vymýšľať. Takto to môžem opustiť a ísť ďalej.
 
Co byste doporučila začínajícím sociálním pracovnicím a pracovníkům, kteří budou chtít pracovat s lidmi po výkonu trestu?
Hovorila som, že cieľ sociálnej práce s trestanými je pre spoločnosť prevencia pred kriminalitou. Sociálnemu pracovníkovi v tejto profesii to však nestačí. Aby ju mohol vykonávať profesionálne účinne, potrebuje cítiť k svojim klientom lásku. Nie naivný súcit plynúci z nepoznania osoby, trestného činu a z naivného pohľadu na život, ale naopak – láska, ktorá je informovaná a bez ilúzií. Miluje vinných a pozná svoju mieru. To sa inak nedá naučiť, to človek buď cíti, alebo nech hľadá profesiu, v ktorej to cíti. Preto v mojich výcvikoch považujem za úspech aj to, ak sa sociálny pracovník po jeho absolvovaní rozhodne túto tému opustiť.
 
(Text byl publikován v čísle 2/2012.)
Roman Baláž