Problémy deinštitucionalizácie sociálnych služieb
Pri vymedzení sociálnych služieb sa v zásade môžeme stretnúť s dvoma prístupmi. Jeden skôr uplatňuje právne hľadisko pre definovanie sociálnych služieb, druhý hľadá konceptuálne ukotvenie (najmä v odbornom prostredí sociálnej práce). Je optimálne, ak právne vymedzenie nadväzuje na konceptuálne prístupy (a ich vývoj) a dokáže ich primerane transformovať do regulatívnych pravidiel. Pre optimalizáciu výkonu v sociálnych službách je ale dôležitá najmä aplikačná sféra, jej pripravenosť a kapacita nastavené pravidlá realizovať koncepčne primerane v praxi. Môžeme konštatovať, že okrem limitných inštitucionálnych a finančných zdrojov ovplyvňuje celkovú situáciu v sociálnych službách aj fakt, že aplikácia zákona nie je spojená s dostatočnou a primeranou prípravou všetkých zainteresovaných subjektov. Táto skutočnosť je všeobecným nedostatkom vovádzania zmien (viď štúdiu L. Lubelcovej). Nejde pritom len o informovanie o obsahu zákona, ale najmä cielenú prípravu na budovanie schopností, zručností a kompetencií, ktoré sú s novým modelom riadenia, plánovania, financovania a poskytovania sociálnych služieb spojené. Ilustráciou uvedeného problému je deinštitucionalizácia detských domovov (štúdia M. Szabóová, Z. Mališková): za najväčší problém pre dieťa, okrem analýzy ostatných problémov, autorky považujú nedostatočnú prípravu profesionálneho rodiča na výkon tejto profesie a proces pripútania sa a následne nutného odpútania sa dieťaťa od profesionálneho rodiča.
Analýzy ukazujú, že doposiaľ neboli zabezpečené podmienky pre stabilné financovanie sociálnych služieb podľa pravidiel nastavených v právnych úpravách, napriek zakotveniu viaczdrojového financovania. Za úvahu perspektívne stojí aj nepriama ekonomická podpora akumulácie individuálnych zdrojov pre situáciu odkázanosti formami pripoistenia alebo komerčného poistenia. Na druhej strane aj samotné sociálne služby musia rešpektovať aktuálny spoločenský a ekonomický kontext, ktorý kladie na organizácie ich poskytovania nové nároky. Možno vyjadriť súhlas so závermi V. Holasovej, že v sociálnej práci v budúcnosti bude zrejme narastať úloha dobrovoľníkov, svojpomocných a komunitných zoskupení, ale aj nových hybridných foriem organizácií schopných využiť podnikateľské modely pri dosahovaní svojich sociálnych cieľov.
Významne sa mení aj rola rodinných vzťahov (viď štúdia H. Janečkovej, R. Netvichovej Novotnej). Ľudská potreba nadväzovať a udržiavať v priebehu celého života špecifické citové väzby, ktoré umožňujú zabezpečiť pocit bezpečia pri prechode z rodinného prostredia do pobytovej služby, je základom úspešnosti zvládnutia náročnej životnej situácie. Starí ľudia, ktorí majú dobré vzťahy so svojimi deťmi, lepšie prijímajú a zvládajú svoje zdravotné problémy, zúčastňujú sa rôznych aktivít a majú z nich potešenie. Rodina seniora žijúceho v inštitúcii sa stáva pozitívnym prvkom v jeho životnej situácii. Rodinní príslušníci sú nie len pre seniorov, ale aj pre poskytovateľov služieb významným zdrojom inšpirácie a zlepšenia kvality poskytovanej starostlivosti.
Rodinná skupinová konferencia je ďalším dôležitým nástrojom deinštitucionalizácie. Založená je na tvorbe multidisciplinárneho tímu, ktorý sa snaží zabezpečiť kvalitné služby rôzneho typu, ktoré sú k dispozícii rodinám a ich deťom. Dôležitou súčasťou tejto formy mediácie je opäť angažovanosť rodinnej siete a komunity na náprave spáchaného činu a podanie pomocnej ruky pri integrácii mladistvého späť do spoločnosti, pretože je dôležitejšie snažiť sa o nápravu, obnovenie vzťahov, ako pracovať na základe retributívnej justície (viď viac v štúdii autorky M. Jurtíkovej). Závislosť kvality novo (komunitne) poskytovaných služieb na postojoch a hodnotách organizácie, priamo sa odrážajúcich v prístupe pracovníkov ke klientele i službe, a tým i vo funkcii organizačných lídrov, je v kontexte transformačného procesu reflektovaná v štúdii L. Furmaníkovej, Z. Havrdovej, B.Tollarovej, P. Vrzáčeka.
Úspešnosť realizácie zmien zvonka alebo zvnútra organizácie (hrdina, bojovník a muž v pozadí), prostriedky, ktorými sa kľúčovým osobám v transformácii podarilo získať pre svoju víziu druhých ľudí alebo cieľové skupiny, sa opiera o dôveru užívateľov služieb, kongruenciu a vlastný príklad lídra, pozitívne emotívne nastavenie a nadšenie a tiež o schopnosť sebareflexie, chápania vlastných hraníc a využívanie adekvátnej externej podpory.
Je zrejmé, že bez spomenutých atribútov žiadna zo sociálnych služieb nie je a nemôže byť úspěšná. Dokazuje to aj štúdia J. Nelb Sineckej na základe kvalitatívneho výskumu deinštitucionalizácie starostlivosti o klientov s autizmom, porovnávajúca obdobie pred rokom 1989 a po ňom. Teoretické zakotvenie má štúdia v prácach Bourdieua (1972, sociológia symbolickej moci) a Giddensa (1984, účelovosť konania a interakcia s okolím). V mnohých aspektoch majú súčasné rodiny podobné skúsenosti bez ohľadu na dobu či miesto zariadenia. Ukazuje sa, že dnešné inštitúcie, ktoré poskytujú starostlivosť o osoby s autizmom a pomáhajú im, sú porovnateľné s totalitnými azylmi v chápaní Goffmana. Líšia sa však veľkosťou, preto ich autorka nazýva mikro-inštitúcie.
Ústavy, inštitúcie komunizmu boli horšie, v tom sa jednotlivé štúdie zhodujú, avšak prinášajú dôležité poznatky o problémoch a limitoch súčasných zariadení, ktoré poskytujú priestor pre zlepšenie. Predkladané štúdie prinášajú aj konkrétne návrhy opatrení na úspešné zvládnutie deinštitucionalizácie sociálnych služieb.
Iveta Radičová,
spolueditorka čísla
