Recenze knihy: Ján Šimko, Dušan Šlosár. Homosexualita a homofóbia v kontexte sociálnej práce. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2019.
V postmodernej spoločnosti sa často stretávame s rôznymi úvahami o sexualite, ktorá je dôležitou súčasťou ľudského bytia. Problémy so sexuálnou orientáciou a sexuálnym životom podliehajú v súčasnej dobe značnej kritike. Erotické túžby a citová náklonnosť k inému človeku sú pritom ľuďom tak prirodzené. Cieľom monografie je rozpracovanie problematiky ľudskej sexuality, a to v súvislosti s homosexuálnou orientáciou. Monografia sa venuje aj formovaniu homosexuálnej identity a coming outu v obidvoch formách (vonkajší a vnútorný coming out). Okrem iného, autori indikujú koncepty heteronormativity, heterosexizmu a prejavov homofóbie, ako záveru mnohých prepojených faktorov. Prostredníctvom prístupov v sociálnej práci autori definujú jednotlivé teórie zamerané na odstránenie, či elimináciu pocitu stiesnenosti a diskriminácie pri práci s neheterosexuálnym klientom. Publikácia je vnútorne členená do piatich kapitol, pričom posledná kapitola pojednáva o postupe, ako predchádzať homofóbii v prostredí sociálnej práce.
Recenzovaná vedecká monografia sa zameriava na aktuálne priblíženie fundamentálnych pojmov, ktoré súvisia s homosexualitou, prostredníctvom ich definovania cez kategórie sexuálnej orientácie a sexuality vôbec. Taktiež autori načrtajú základné teórie, ktoré popisujú príčiny ich vzniku v nadväznosti na výskyt v našej spoločnosti. Homosexualitu môžeme vyjadriť pocitmi lásky, citovej a sexuálnej náklonnosti k osobám rovnakého pohlavia. V západnej civilizácii jestvujú štyri typy homosexuality: nezáväzná, považovaná za náhodné stretnutie, ktoré nijakým podstatným spôsobom neupúšťa od zásad života jedinca; situačná, vnímaná ako akýsi homosexuálny kontakt, ktorý tvorí len náhradu heterosexuálneho správania; personalizovaná ako zastieraná a potláčaná aktivita, ktorú vedome ukrýva pred spoločnosťou a blízkym okolím; a taká, ktorá je označovaná ako spôsob života, ktorý zachytáva vzťahy s rovnakým pohlavím ako kľúčové.
Prvá časť monografie ponúka čitateľom definíciu sexuálnej orientácie, ktorá je prijímaná v podobe vnemov, ako určitú záležitosť príťažlivosti, atraktivity, romantickej a erotickej túžby. Tie každý z nás dáva najavo iným a o to unikátnejším spôsobom. K ďalším zložkám ľudskej sexuality zaraďujeme biologické pohlavie, rodovú identitu a taktiež aj sociálnu rodovú rolu.
Ako komplex biologických, genetických a sociálnych faktorov vzniká sexuálna orientácia už v útlom veku. Autori venujú pozornosť trom aspektom ‒ identita, túžba a správanie, ktoré svojou kombináciou môžeme chápať ako sexuálnu orientáciu. Homoerotické predstavy môžu mať ľudia rôzne, avšak ak ich nikdy neuskutočnia, nemôžeme ich priradiť k homosexuálnej menšine. Aspekt správania vedie niektorých jedincov k homosexuálnemu správaniu, ale samých seba ako homosexuálov neoznačujú, pričom vzťah s opačným pohlavím nie je vylúčený. Identitu ako aspekt u osôb, ktoré sami seba identifikujú ako príslušníka sexuálnej menšiny, ale nemajú žiadne sexuálne vzťahy s ľuďmi rovnakého pohlavia, chápeme v takomto prípade v rovine politizovanej identity. Podľa autorov, aby sme mohli hovoriť o komplexnej sexuálnej orientácii, musia byť u jeho nositeľa/nositeľky prítomné všetky tri zložky ‒ identita, túžba a správanie. Ako autori monografie uvádzajú, sexuálna orientácia je jedným z faktorov ľudskej identity a je pre človeka vymedzujúca. Mimoriadne záleží na okolnostiach a sociokultúrnom priestore, pretože jej prejavy a dôsledky môžu byť dôvodom uznania alebo vylúčenia. Ďalšie 107 Recenze pojmy používané na vyjadrenie sexuálnej orientácie sú: identita sexuálnej orientácie alebo sexuálna preferencia.
Druhá kapitola pojednáva o pojme coming out, ktorý autori označujú ako isté prezentovanie samého seba ako geja, lesby, bisexuála/lky alebo transrodovej osoby. Takéto vyhlásenie svojej sexuálnej orientácie a identity môže viesť k problémom s rodinou, priateľmi či zamestnávateľom. Preto ho vnímame ako veľmi zložitý krok. Coming out prechádza neustálym a kontinuálnym procesom, ktorý sa uskutočňuje voči samému sebe a svojmu okoliu. Jedinec, ktorý nie je heterosexuálne orientovaný, posudzuje, aké dôsledky a dopady jeho sebaprezentácia môže mať na sociálny život či sociálne postavenie. Autori uvádzajú, že k uvedomeniu vlastnej sexuality dochádza najčastejšie v puberte od 12. do 16. roku života. Vzhľadom na unikátnosť každého človeka proces oznámenia svojej neheterosexuálnej identity má nespočetne mnoho podôb. Niektorí nepochybujú o svojej odlišnej orientácii už v detstve, iní považujú samých seba za istú súčasť dominantnej heterosexuálnej väčšiny. Proces coming outu delíme na coming out vnútorný a vonkajší. Oba procesy sa navzájom ovplyvňujú. Coming out vnútorný je o objavovaní a o následnom akceptovaní menšinovej sexuálnej identity v rôznej intenzite. Coming out vonkajší značí, že jedinec so svojou sexuálnou orientáciou oboznamuje okolie. Pre úspešný priebeh tohto procesu je obligátne vytváranie stabilnej identity a sociálnych vzťahov v sociálnom prostredí. Autori objasňujú, že obidva spomenuté procesy nie sú na sebe závislé, ale navzájom sa ovplyvňujú. V. Cass (1979) vyjadrila proces coming outu prostredníctvom jednotlivých fáz, uvedených v časovej následnosti: zmätok, porovnávanie, tolerancia, akceptácia, hrdosť a syntéza identity. Počas procesu coming outu je prítomná takzvaná egodystónna homosexualita. Táto homosexualita je chápaná ako stav, pri ktorom je jedinec znepokojený neschopnosťou dosiahnuť vzrušenie pri kontakte s opačným pohlavím.
V tretej kapitole, ktorá nesie názov Heteronormativita, heterosexizmus a formovanie postojov sa autori zaoberajú postojom voči homosexualite, ktoré formujú stereotypy a legitimizujú heteronormativitu do roviny jediného možného a prirodzeného konceptu. Monografia zároveň upriamuje pozornosť na najväčšie príčiny formovania negatívnych postojov voči neheterosexuálnym jedincom v našom prostredí.
Čo sa týka heterosexuality ako normy a heterosexizmu, v západných kultúrach existujú presvedčenia, že skutoční muži a skutočné ženy sú výlučne orientovaní/ orientované heterosexuálne. Keďže skutoční muži a skutočné ženy sú kultúrne definovaní ako heterosexuálni, ktokoľvek mimo tohto rámca (gejovia, lesby, bisexuáli/bisexuálky, intersexuálni a transrodoví ľudia) je chápaný ako deviant alebo outsider, ktorý môže byť hrozbou pre spoločnosť. Heterosexuálna legitimita je určená heterosexuálnym jedincom. Autori vysvetľujú, že legitimita poskytuje možnosť určovať normy, vyjadrovať fyzickú náklonnosť, odkazovať na svoj intímny a súkromný život a predovšetkým žiť bez neustáleho strachu z toho, že iní odhalia, kým naozaj sú. Je dôležité si uvedomiť mnoho privilégií, ktoré heterosexuáli považujú za samozrejmosť. K základným faktorom formovania postojov voči homosexuálnej menšine a následnej homofóbii zaraďujeme: inteligenciu, vzdelanie, pohlavie, vek a religiozitu. Tretia kapitola monografie taktiež pojednáva aj o vplyvoch kresťanstva, kde autori poukazujú na formovanie postojov k homosexualite. Cirkev ako sociálna inštitúcia je od svojho vzniku neustálym nástrojom na udržiavanie a legitimizáciu heterosexizmu a heteronormativity v spoločnosti, kde pôsobí. Náboženské skupiny často presadzujú rodinné a tradičné hodnoty, pričom vlastne ani nerátajú s ľuďmi s neheterosexuálnou orientáciou. Čoraz viac sa rozširuje historicko-kritický pohľad na morálno-etické otázky z teologickej perspektívy, čo spôsobilo o čosi liberálnejšie postoje voči homosexuálne orientovaným.
Autori predstavujú štvrtú kapitolu s názvom Homofóbia ako dôsledok heteronormativity a zároveň citujú Weinberga (1972), ktorý zaviedol a charakterizoval pojem homofóbia ako iracionálny strach, nenávisť a odsudzovanie homosexuálne orientovaných osôb.
Homofóbia sa prejavuje v štyroch rozdielnych, ale prepojených úrovniach: osobná súvisí so systémom hodnôt jednotlivca, s predsudkami 108 Recenze SP/SP 2/2021 a presvedčením; v medziľudských vzťahoch, keď predsudky a predpojatosť ovplyvňujú vzťahy medzi ľuďmi v aktívnej podobe; inštitucionálna, ktorá sa týka toho, ako vládne, náboženské, vzdelávacie a profesionálne organizácie diskriminujú členov spoločenstva na základe sexuálnej orientácie; kultúrna, ktorá sa prejavuje často v nepísaných pravidlách a normách správania, ktoré fungujú v spoločnosti spôsobom, ktorý ospravedlňuje právo na útlak.
V poslednej kapitole sa autori recenzovanej monografie zameriavajú na feministickú sociálnu prácu, antidiskriminačné prístupy, ľudskoprávny prístup, antiopresívne prístupy, prístupy sociálnej práce k homosexualite a elimináciu homofóbie v prostredí sociálnej práce. Stručne približujú vybrané teórie a prístupy kritickej sociálnej práce, ktorá pracuje s koncepciou moci. Autori zdôrazňujú, že feminizmus nie je len akademickým pojmom, ale spadá do záujmu sociálnej práce. Je zároveň jej metódou a prístupom. Feministická sociálna práca zdieľa princípy a hodnoty. Feministická hodnota osobného posilnenia je kľúčovou myšlienkou intervencie v sociálnej práci. Antidiskriminačné prístupy vychádzajú z radikálnej sociálnej práce. Autori podotýkajú, že pri ich uplatňovaní si musíme byť vedomí, že dosiahnutie sociálnej spravodlivosti vyžaduje od sociálnych pracovníkov, aby aktívne upozorňovali na znevýhodnenie a umožnili tak užívateľom sociálnych služieb dosiahnuť zmeny vo svojich životoch. Časté argumenty o nedostatočnej kompetentnosti v oblasti praxe sociálnej práce s neheterosexuálnymi klientmi vyplývajú z nedostatočných vedomostí o problémoch LGBT+ komunity. Avšak na druhej strane jestvujú výroky, ktoré vyslovujú, že viac ako nevedomosť a nedostatočná vzdelanosť v oblasti sociálnych a právnych reálií sexuálnych menšín je hlboko zakorenený heterosexizmus v rámci sociálnej práce i mimo nej. Medzi globálne prístupy v sociálnej práci patria neodmysliteľne ľudské práva. Vo vzdelávaní študentov sociálnej práce bolo vydané odporúčanie, aby dominantným pilierom boli práve ľudské práva. Autori uvádzajú spoločné zásady pre ľudské práva, ktorými sú: participácia, zodpovednosť, nediskriminácia a rovnosť, posilnenie a zákonnosť.
Antiopresívny prístup dáva do popredia, že životy jednotlivcov sú súčasťou siete sociálnych vzťahov, tie sú tvorené štruktúrami a postojmi už existujúcimi v spoločnosti. Autori uvádzajú, že takýto prístup má potenciál meniť nielen sociálne štruktúry, ale aj životy jednotlivých členov spoločnosti. Dôležité je vnímanie osobného stavu, ktoré jednotlivcom pomáha získať kritický nadhľad. Pričom dôvody útlaku sú ľahšie zadefinovateľné. Aby mohli sociálni pracovníci a pracovníčky čeliť heterosexizmu, musia najprv sami preskúmať svoje vlastné postoje k neheterosexuálnym menšinám. V prvom rade sa musia vyhnúť mýtom a stereotypom a získať len adekvátne informácie o heterosexizme, a to v rôznych kontextoch.
Autori v monografii objasňujú aj prístupy sociálnej práce k homosexualite, ktoré sa venujú tejto problematike minimálne, či vôbec. V súčasnosti sociálna práca čelí výzve. Dokáže konfrontovať samú seba a svoju rolu v podpore heterosexuality ako prirodzenej cesty? Ak v tomto procese uspeje, môže to byť nesmierny krok vpred v snahe podporiť ďalšie spôsoby nazerania na ľudskú sexualitu a individuálne osudy. Ako teda eliminovať homofóbiu v prostredí sociálnej práce? Autori predstavujú niekoľko postupov: vzdelávanie študentov a študentiek sociálnej práce, účasť a participácia na preventívnych programoch, práca s relevantnými informačnými zdrojmi, kontakt s LGBT+ komunitou.
U väčšiny populácie sú homosexualita a heterosexualita sústavne vnímané ako niečo, čo nás rozdeľuje. Pritom jediné, čo nás, ako v prípade čohokoľvek, môže rozdeľovať, je neschopnosť a neochota pochopiť a akceptovať toho druhého. A tu práve sociálna práca, ako multidimenzionálna vedná disciplína, rieši životné situácie každého jednotlivca. V praxi ide o situácie, v ktorých sa človek ocitá vedome alebo nevedome, kde je šťastný alebo úplne na dne a bezradný. Sociálna práca reflektuje na rôzne životné udalosti, ktoré je potrebné riešiť buď ihneď krízovou intervenciou, alebo na princípe dlhodobej práce s klientom, či motiváciou na posilnenie klienta, tak, aby výsledkom bolo vždy úspešné zdolanie.
Sandra Ristveyová
