Robia terapeuti a terapeutky chyby? Toto je otázka, ktorú si nepochybne môžu klásť klienti a klientky, ktorých obraz o psychoterapeutoch býva značne ovplyvnený ich mediálnym vyobrazením. Predstava terapeuta alebo terapeutky ako mimoriadne skúseného človeka, navyše podkutého kvalitným vzdelaním a rôznymi výcvikmi, môže vyvolať dojem, že niekto taký predsa chyby nerobí. Pritom nezdravý obdiv a nekritické vnímanie môže paradoxne ohroziť priebeh samotnej terapie, či viesť k jej predčasnému ukončeniu. Otázky, či je normálne robiť v terapii chyby, koľko chýb je prípustných a čo robiť, aby ich počet klesal, určite trápia aj samotných terapeutov a terapeutky. V neposlednom rade je táto téma zaujímavá aj pre širokú verejnosť, najmä v čase, keď sa o duševnom zdraví hovorí častejšie ako v minulosti a téma psychoterapie prestáva byť tabuizovaná.
Pri posudzovaní obohatenia pre čitateľov a čitateľky pochádzajúcich z radov sociálnych pracovníkov a pracovníčok je potrebné brať do úvahy fakt, že v súčasnej dobe je fundamentálnym základom väčšiny činností sociálnych pracovníkov a pracovníčok sociálne poradenstvo. To sa môže s terapeutickou prácou v určitých aspektoch prelínať, či využívať niektoré z bazálnych psychoterapeutických techník. Je tiež známe, že mnohí psychoterapeuti a psychoterapeutky majú ukončené pregraduálne vzdelanie aj v sociálnej práci. Rovnako autori sami sa o sociálnej práci v publikácii opakovane zmieňujú. Ako naznačuje už predhovor k publikácii, kniha nie je určená výhradne terapeutom či terapeutkám, ale poučenie v nej nájdu rôzni pomáhajúci profesionáli, venujúci sa terapii, koučingu, poradenstvu či supervízii. Multidisciplinárne zameranie knihy je čitateľné aj v texte, kde sa striedavo využíva označenie „klient“ a „pacient“.
Logické členenie publikácie pozostáva zo 14 kapitol, ku ktorým je potrebné prirátať úvod, záver a tri prílohy. Už na prvý pohľad je interesujúce provokatívne ladenie nadpisov, ktoré sú označované ako chyby. Kniha ako celok pôsobí prehľadným dojmom a orientácia v jej obsahu je nenáročná a veľmi intuitívna. Osobitne oceňujem jasnú štruktúru textu v častiach objasňujúcich možnosti, ako sa jednotlivým chybám vyhnúť. Tie sú písané prehľadnou, až poznámky evokujúcou formou v bodoch, čo čitateľom a čitateľkám môže značne uľahčiť ich zapamätanie a následnú aplikáciu vo vlastnej práci s klientom/klientkou. Jazyk jednotlivých kapitol je zvolený primerane vzhľadom na zameranie publikácie, nakoľko pôsobí veľmi kolegiálnym, či miestami mentorským dojmom, akoby vyzýval k určitému vnútornému dialógu s autormi. Autori vo vhodnej miere a na správnych miestach využívajú prvky humoru (napr.: zmienka o milovaní dikobrazov na s. 42), čo pôsobí veľmi osviežujúco, no zároveň to však ani v najmenšom nenarúša odborné ladenie publikácie.
V úvodnej časti je čitateľom a čitateľkám predstavených niekoľko výskumne podložených zistení, súvisiacich s mierou predčasne ukončených terapií zo strany klientov alebo klientok. Autori tiež formulujú presvedčenie, že „terapeutické rozhodnutia by mali byť založené na dostupnom vedeckom výskume“, čo v minulosti žiaľ nebolo samozrejmosťou (s. 13). Toto podopieranie tvrdení výskumnými dátami je prítomné v celej publikácii, čo iste pridáva na jej hodnote. Avšak nie je možné nespomenúť fakt, že dané výskumy sú často staršieho dáta. Následne sú čitatelia a čitateľky stručne oboznámení s obsahom jednotlivých kapitol a štruktúrou popisu „chýb“, ktorým sa dané kapitoly venujú. Popis jednotlivých chýb býva uvedený krátkym citátom a doplnený ukážkou z praxe. Po opise samotnej chyby prichádza pre mnohých čitateľov a čitateľky najpodstatnejšia časť textu hovoriaca o tom, ako sa výskytu danej chyby vyhnúť, vyrovnať sa s ňou, či nájsť na nej niečo obohacujúce.
Prvá kapitola je venovaná chybám, ktorých sa terapeuti/terapeutky môžu dopustiť ešte pred začatím terapeutického procesu. Zaujímavou je stať o pohľade na ľudský potenciál optikou teoretikov ako C. Rogers, A. Maslow či V. Frankl, nabádajúca nazerať na klientov a klientky zo širšej perspektívy a vidieť tak nielen ich patológiu, ale aj osobné schopnosti. Táto možnosť je ilustrovaná na príklade využitia naratívnej terapie, ktorá je sociálnej práci veľmi blízka. Podobné prvky konštruktivistického myslenia, zdôrazňujúce subjektívne vnímanie situácie klientom/klientkou, sú badateľné na viacerých miestach prvej kapitoly.
Druhá kapitola je sociálnej práci blízka svojim zameraním na posudzovanie. Osobitne ma zaujalo poukázanie na vplyv vlastných skúseností či predsudkov na posudzovanie klienta/klientky. Nazeranie na danú problematiku optikou sebanaplňujúceho sa proroctva predstavuje obohatenie aj pre sociálnych pracovníkov a pracovníčky v našich podmienkach.
Tretia kapitola pojednáva o vzťahu medzi klientom/klientkou a terapeutom/terapeutkou a jeho možných narušeniach. Tu je veľmi zaujímavá zmienka o troch imperatívoch Carla Rogersa: bezpodmienečnom prijatí, kongruencii a empatii, a možnostiach ich premietnutia do praxe. Tieto piliere totiž tvoria nielen základ kurikula humanisticky orientovaných terapeutov a terapeutiek, ale stretnúť sa s nimi, ako poznamenávajú autori, mala možnosť väčšina študentov a študentiek pomáhajúcich profesií.
Témou štvrtej kapitoly je spolupráca s klientom/klientkou. Zaujímavou pre sociálnych pracovníkov a pracovníčky je hneď prvá ukážka, predstavujúca prácu s klientkou zažívajúcou zneužívanie v manželstve, čo je v sociálnej práci mimoriadne aktuálna téma. Obsah ukážky zároveň popisuje situáciu, kedy dochádza k odlišnému vnímaniu cieľov medzi terapeutom/terapeutkou a klientom/klientkou.
Úvodná časť piatej kapitoly nabáda k zamysleniu, aký je vzťah psychoterapie a vedeckého poznania sprostredkovaného výskumom. Autori sa v kapitole vymedzujú proti tvrdošijnému využívaniu prístupov a techník napriek preukázaniu ich neúčinnosti pri riešení konkrétneho problému. Táto myšlienka sa môže spájať s otázkou eklekticizmu a teoretického purizmu, ktorá je v prípade niektorých terapeutov, terapeutiek, sociálnych pracovníkov a pracovníčok stále aktuálna a spôsobuje dilemu, či sa pridŕžať jedného smeru, alebo voliť kombináciu funkčných a overených metód viacerých smerov. Z pohľadu autorov je odpoveď pomerne jasná: „teoretické prístupy nie sú náboženské normy“, a oprávnené spochybnenie ich princípov preto nie je rúhaním (s. 77).
Šiesta kapitola sa venuje hraniciam vo vzťahu terapeuta/terapeutky a klienta/klientky. Nejeden sociálny pracovník či pracovníčka by sa istotne vedeli nájsť v zmienke o snahe zachrániť klienta/klientku, keď sa z povolania stáva skôr misia, čo môže viesť k vyhoreniu samotného pomáhajúceho pracovníka.
Obsahovou náplňou siedmej kapitoly je rozbor problematiky neplnenia dohodnutých úloh zo strany klienta/klientky. Hneď v úvode sú terapeuti a terapeutky povzbudzovaní k využívaniu „mimoterapeutických aktivít“, keďže čas priamej terapie je značne limitovaný. Dôraz autori kladú aj na potrebu vysvetlenia významu jednotlivých aktivít klientom a klientkam, ako aj oceňovanie ich snahy o plnenie týchto „domácich úloh“. Kapitola je vhodne doplnená praktickou ukážkou práce s klientkou trpiacou sociálnou fóbiou.
Ôsma kapitola je zameraná na otázky zmeny postojov klientov/klientok. Autori nielen definujú pojem postoj a jeho miesto v terapii, ale aj opisujú možnosť prerámovať negatívny postoj na potenciálny zdroj. Zaujala ma myšlienka, že postoje nie sú nemenné a je možné s nimi aktívne pracovať. Obsah tejto kapitoly predstavuje obohatenie pre sociálnu prácu, v ktorej sa téma postojov stáva čoraz viac etablovanou najmä v rovine výskumu. Pohľad autorov poukazuje na možnosť pretavenia výsledkov daných výskumov do praktickej roviny.
V deviatej kapitole je priblížená téma konfrontácie klienta/klientky. Autori poukazujú okrem iného na fakt, že aj pomáhajúci profesionáli môžu mať s istým typom klientov/klientok osobný problém, čo sa môže prejaviť necitlivým správaním, ktorému je treba predchádzať.
Desiata kapitola pojednáva o problematike medikácie klientov/klientok, ich možných obavách a námietkach voči nej. Zdôraznená je skutočnosť, že pri niektorých stavoch je psychoterapiu vhodné doplniť medikamentóznou liečbou. Autori deklarujú potrebu trpezlivého prístupu, ktorý bude rešpektovať klientove/klientkine reakcie a slobodnú vôľu.
Témou jedenástej kapitoly je ukončenie terapie. Tak, ako je systematicky vedený proces práce s klientom/klientkou, je podľa autorov potrebné pripravovať a viesť aj proces ukončenia tejto práce. Zaujímavou sa javí spomenutá zmienka o možnej, i keď vedecky nepotvrdenej korelácii medzi dĺžkou terapie a jej úspešnosťou.
Dvanástu kapitolu považujem za mimoriadne aktuálnu a prínosnú, nakoľko sa venuje téme vyhorenia terapeuta/terapeutky. Tak, ako súčasná doba kladie vysoké nároky na profesionalitu, mali by aj pomáhajúci profesionáli zvyšovať svoje vlastné nároky na seba v oblasti starostlivosti o seba. Autori upozorňujú, že jej zanedbávanie vedie k emocionálnej vyčerpanosti či k vyhoreniu, ktorého negatívne dôsledky sa prejavia v pracovnom, ale i v osobnom živote. Podobne ako pri práci s klientami/klientkami, aj v prípade vyhorenia terapeutov a terapeutiek je autormi odporúčané sebamonitorovanie a spätná väzba od rodiny a okolia. Záver kapitoly varuje pred prílišnou špecializáciu, ktorá síce napomáha pri budovaní praxe a „nájdení terapeutickej niky“, zároveň však „nedostatok nových podnetov a výziev môže viesť k zvýšenému riziku vyhorenia“ (s. 129).
Trinásta kapitola sa venuje téme terapeutickej práce s deťmi. Tézu o špecifikách tejto cieľovej skupiny a vysokej hodnote terapeutov/terapeutiek, schopných s ňou efektívne pracovať, autori nastoľujú hneď v úvodných riadkoch kapitoly. Ďalej autori deklarujú, že dieťa je treba vnímať v širšom kontexte, zahrňujúcom jeho sociálne prostredie, rodinu, školu i komunitu. Pamätať treba tiež na aktívne zapojenie detského klienta/klientky do terapie, na čo je zameraných niekoľko techník, ktoré autori opisujú. Oceňujem, že autori zahrnuli tiež techniky vhodné pre prácu s dospievajúcimi. Sociálnym pracovníkom a pracovníčkam môže byť blízke varovanie pred „vnútorným rodičom“, ktorý sa snaží poúčať detských klientov/klientky. Takýto prístup môže narušiť tvoriacu sa spoluprácu, keďže sa pomáhajúci pracovník v očiach dieťaťa stane súčasťou „rozsiahleho sprisahania dospelých“ (s. 147). Ako príklad vhodnej intervencie, v ktorej prevláda partnerstvo nad dominanciou, je uvedený sokratovský dialóg.
Záver publikácie je venovaný ľudskej odolnosti, ako významnej premennej vstupujúcej do procesu terapie. Obsahom príloh sú dotazníky zamerané na sebahodnotenie terapeuta/terapeutky, ako aj účinnosť terapie. Uvedené sú aj odkazy na ďalšie odporúčané diagnostické nástroje.
Po prečítaní knihy možno konštatovať, že autorom sa na bezmála 200 stranách podarilo zachytiť pozoruhodné množstvo situácií, ku ktorým môže dochádzať v priebehu terapie. Subjektívne hodnotím knihu ako veľmi prakticky orientovanú, zameranú na špecifickú oblasť praxe s klientami a klientkami, ale s výrazným presahom do širšej oblasti pomáhajúcich profesií, ako i bežného, každodenného života a vzťahu k sebe a svojmu okoliu. Azda za jediné negatívum možno pokladať staršie datovanie výskumných štúdií, uvádzaných v publikácii. Rozhodne tiež nemožno povedať, že by táto publikácia slúžila ako učebnica či metodická príručka pre psychoterapeutickú prácu, nakoľko popis konkrétnych techník je, až na pár výnimiek, v publikácií len veľmi strohý. Recenzovaná publikácia ale zaiste predstavuje obohatenie pre psychoterapeutov, psychoterapeutky, záujemcov a záujemkyne o túto kariérnu dráhu, ale aj sociálnych pracovníkov a pracovníčky, či iných pomáhajúcich profesionálov, prichádzajúcich do priameho styku s klientami a klientkami. Osobitne vhodnou sa publikácia javí pre odborníkov a odborníčky pracujúce s rôznymi cieľovými skupinami, ako napríklad deti a mládež, ktorým je v knihe venovaná značná časť. Napriek vysokej erudovanosti autorov a odbornému ladeniu publikácie je čítanie tejto knihy príjemným prostriedkom sebavzdelávania a rozširovania vlastných kompetencií. V určitom zmysle slova predstavuje tiež potenciálny prostriedok autosupervízie, teda reflexie procesu vlastnej práce s klientom/klientkou. V neposlednom rade sa kniha javí zaujímavou i pre laickú verejnosť, ktorej umožňuje nahliadnuť „pod závoj“ psychoterapeutickej práce.
Dominik Maximov,
Katedra sociálnej práce,
Filozofická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
