Recenze knihy: Leoš Zatloukal, Daniel Žákovský. Zázrak tří květin: terapie zaměřená na řešení s dětmi a dospívajícími. Praha: Portál, 2019.
Autori publikácie Zázrak tří květin čitateľa „in mediar res“ oboznamujú s terapiou zameranou na riešenie (SFBT – Solution Focused Brief Therapy), o ktorej samotná monografia pojednáva. Publikácia je vnútorne členená do piatich kapitol, pričom každá kapitola je uvádzaná citátom a príbehom z kníh pre deti. Citáty a príbehy ponúkajú inšpiráciu pri práci s deťmi, nakoľko prerozprávanie príbehu je možné do terapie s deťmi pomerne ľahko zaradiť. Skúsení autori ponúkajú široké spektrum príkladov z praxe, no na druhej strane monografia neponúka priestor na podrobnú metodologickú analýzu. Publikácia je v istom zmysle doplnenou verziou knihy zameranej na koučovanie, no oproti predchádzajúcej knihe sa táto monografia viac zameriava na témy, ktoré sú špecifické pre kontext terapie a pre prácu s deťmi a dospievajúcimi. Na riešenie orientovaný prístup patrí medzi techniky systemického prístupu, pričom systemický prístup je jedným z fundamentálnych trendov v humanitných vedách, kde sa okrem iných odborov zaraďuje aj sociálna práca. Z objektívneho hľadiska preto považujem túto monografiu za veľký prínos pre odbor sociálnej práce. Aplikáciou terapie zameranej na riešenie u cieľovej skupiny detí a dospievajúcich naberá monografia inovatívny rozmer a približuje svet dieťaťa a jeho možnosti pri riešení rozličných problémov. Empirickým vhľadom dovoľujú autori čitateľom hlbšie preniknúť do problematiky a zdieľať ich praktické skúsenosti spolu s čitateľom v podobe konkrétnych príkladov z praxe.
V úvode prvej kapitoly autori monografie prenikajú do riešenej problematiky a oboznamujú čitateľa s hlavnými východiskami, špecifikami a princípmi. V prvej kapitole „Teorie tří květin“ – východiska a principy terapie zaměřené na řešení při práci s dětmi a dospívajícími“ vysvetľujú podstatu samotnej teórie. Na začiatku sa čitateľ dozvedá o tom, že „Teóriou troch kvetín“ majú autori na mysli prístup zameraný na riešenie. Autori poukazujú na prepojenie medzi terapiou zameranou na riešenie a teóriou a zdôrazňujú, že prístup zameraný na riešenie bol vyvíjaný skôr induktívne ako deduktívne. V prvej časti vysvetľujú prístup na riešenie v kontexte psychoterapie a poradenstva. Prehľadná tabuľka akronymu riešenia, ktorú autori sformulovali spolu s kolegami z Daletu, obsahuje päť princípov SFBT, ich charakteristiku a náhľad do praxe. Teória troch kvetín sa zaoberá troma základnými princípmi (nádej, spolupráca a tvorivosť) pri práci s deťmi a ich rodinami v súvislosti s terapiou zameranou na riešenie. V celej kapitole sa autori zameriavajú na objasnenie terapie zameranej na riešenie v kontexte obdobia detstva a dospievania. Neskôr sa venujú špecifikám práce s deťmi a dospievajúcimi v terapii zameranej na riešenie. Vyhýbajú sa tradičnému ponímaniu SFBT, a to najmä v zmysle používania stále rovnakých techník. Naproti tomu sa snažia o zbúranie mýtu, že spomínaná terapia je práve týmto charakteristická. Záver prvej kapitoly obsahuje päticu modelov, ktoré predstavujú terapeutické konverzácie s deťmi. Ide o porovnávanie alebo akúsi ukážku podobností a rozdielov rôznych vnímaní SFBT s deťmi (SFBT, Kids’ Skills, Mission Possible, BRIEF, Utilizace zdrojů z oblíbených činností).
Druhá kapitola Připojování ke klientům a rozvíjení spolupráce sa zameriava na koncept spolupráce v SFBT, ktorý autori približujú a prirovnávajú ku konceptu pracovného spojenectva. Prvá časť tejto kapitoly „terapeutická zvedavosť“ pojednáva o otázkach v SFBT a o ich dôležitosti v terapeutickom procese. Autori akcentujú prirodzenosť kladenia otázok a prirodzenú zvedavosť. V nasledujúcej časti „rozumenie a potvrdzovanie“ sa hovorí o dvoch procesoch, pričom rozumením sa chápe schopnosť vnímať perspektívu klienta natoľko, že budeme schopní spoločne vytvárať terapeutickú zmenu či riešenie. Neskôr sa už presúvajú do úrovne konkrétnych a praktických spôsobov, ako spomínané postoje (zvedavosť, rozumenie a potvrdzovanie) praktizovať v rozhovoroch s klientmi. Vysvetľujú podstatu a prínos formulácií, uvádzajú niekoľko druhov formulácií a námety pre prácu s jednotlivými druhmi formulácií v SFBT. Ďalším prvkom, ktorý je potrebné brať do úvahy, sú kľúčové slová v rozhovore a neverbálna komunikácia. Autori popisujú neverbálne prejavy klienta a neverbálne prejavy terapeuta. „Využívanie rôznych prostriedkov komunikácie“ je časť kapitoly, kde autori uvádzajú najčastejšie používané prostriedky komunikácie v SFBT práci s deťmi a dospievajúcimi a ich využitie podľa veku. Humor a prvok prekvapenia hovorí o šírení a budovaní pozitívnych emócií, nakoľko práve toto vedie k tvorivosti klienta. Je pritom dôležité rozlišovať medzi humorom, ktorý prispieva k pripojeniu ku klientom, a pseudohumorom, ktorý klienti vnímajú skôr ako útok na vlastnú osobu. Časť „návšteva“, „sťažnosť“ a „zákazka“ – modely pre reflexiu spolupráce s klientmi vysvetľuje rozdiel medzi troma formami spolupráce medzi terapeutom a klientom. V celom terapeutickom procese je dôležité uvedomiť si najmä fakt, že klienti proces zmeny nezdržiavajú zámerne. Každý klient má svoje vlastné tempo. Niekedy je dôležité zostať v rozhovore pri probléme, aby terapeut nestratil pripojenie ku klientovi, ale na druhej strane pritom nerezignovať na rozvíjanie riešenia. Tento proces sa nazýva tanec okolo problému. Celý proces SFBT terapie má určitý postup. Zahájenie a porozprávanie sa (small talk) je časť rozhovoru po krátkom úvode, kde terapeut začína rozhovor o tom, čo dieťa baví a čo vie.
V tretej kapitole, ktorá nesie názov Společné směrování – práce s preferovanou budoucností sa autori zaoberajú spôsobmi, ako vytvoriť s klientmi preferovanú budúcnosť. Autori predstavujú pojem „spoločný projekt“, ktorý zavádza Harry Korman k popisu základnej rámcovej dohody na spoločnom smerovaní terapeuta a klienta. Autori okrem iného upozorňujú na možnosť spoločného projektu s viacerými osobami, nakoľko pri terapii s deťmi je typické, že ide väčšinou o spoločné stretnutie s dieťaťom a rodičom. Spoločný projekt tak musí korešpondovať s prianím rodičov. Od spoločného projektu, ktorý ponúkal všeobecný rámec smerovania terapie k žiadúcemu výsledku, sa dostávame ku podrobnejšej predstave toho, ako žiadúci výsledok vyzerá. Aby sa tak stalo, je potrebné uskutočniť detailný popis toho, čo si klient praje ako výsledok žiadúcej zmeny, čo sa nazýva „vízia preferovanej budúcnosti“. Všetky otázky na víziu preferovanej budúcnosti majú spoločné to, že sa posúvajú do preferovanej budúcnosti bez toho, aby riešili, ako sa tam klient dostane. V SFBT sa najmä začínajúci terapeuti obávajú nereálnosti pri práci s víziou preferovanej budúcnosti, čo sa stáva najmä pri menších deťoch, ktoré majú často problém odlíšiť reálny svet od fiktívneho. Autori predstavujú štyri kľúčové prvky, ktoré sú zamerané na to, ako má vyzerať cieľ, a zároveň popisujú rozdiel medzi zručnosťou a cieľom. Autori uvádzajú pár príkladov preklopenia problémov na zručnosti. Podrobné skúmanie prínosov môže výrazne prispieť k tomu, že sa z nedobrovoľného klienta stane klient dobrovoľný, v niektorých prípadoch dokonca pre vec nadšený. Príklad z praxe ukazuje, ako objavenie prínosov môže posilniť motiváciu detí či dospievajúcich aj v situácii, kedy je veľmi ťažké nejakú nájsť. Akonáhle sa dieťa naučí zručnosť alebo dosiahne cieľ, je potrebné to osláviť. Plánovanie oslavy úzko súvisí s motiváciou. Oslava by mala byť individualizovaná, detailne naplánovaná, spojená s poďakovaním podporovateľom a mala by mať skôr podobu udalosti než veci.
V ďalšej kapitole Nalezení a využití zdrojů sa autori zameriavajú na postupy, ktoré pomáhajú nájsť klientove zdroje a využiť ich na posun smerom k tomu, čo si klient želá zmeniť. Autori v rámci techník využívaných v SFBT predstavujú škálu pokroku, ktorá merí cestu klienta k jeho preferovanej budúcnosti. Ďalej predstavujú výnimky, ktoré sú výborným spôsobom, ako objaviť klientove zdroje. Pokiaľ majú všetky problémy výnimky, potom všetky problémy majú riešenie a iba čakajú na to, aby sa aktivovalo. Autori definujú tri najvýznamnejšie typy výnimiek. Potom ako sa popísala nejaká výnimka, je dôležité preskúmať aj zdroje, to znamená všetko, čo napomohlo k tomu, že výnimka nastala. V ďalšej časti, ktorá má názov „mapovanie zmien medzi stretnutiami“, sa autori zameriavajú na pozitívne zmeny, ktoré sa odohrali medzi terapeutickými sedeniami. Autori v tejto časti predstavujú pomôcku ÚZUS a validizované škály sledujúce terapeutickú zmenu ORS a uvádzajú príklady konštruktívnych reakcií terapeuta na zhoršenie alebo žiadnu zmenu medzi sedeniami. Jednou z alternatív pátrania po zdrojoch je dôvera v zmenu. Na dôveru v zmenu sa dá zamerať priamymi otázkami alebo pomocou využitia škály. Pri objavovaní zdrojov môžu taktiež veľmi pomôcť tri úzko prepojené oblasti, ktorými sú udržiavanie, zvládanie a poučenie, a to najmä v prípadoch, kedy je len veľmi ťažké nájsť nejaké výnimky. Autori píšu aj o zvládacích stratégiách, pričom dodávajú, že so zvládaním úzko súvisí aj koncept reziliencie. V ďalšej časti „využitie (utilizácia) zdrojov“ ponúkajú autori niekoľko možností, ako so zdrojmi pracovať. V SFBT je kľúčová práca s kontextom. Autori citujú autora Kazdina (2004), ktorý uvádza, že bez ohľadu na to, ako problém vznikol, zmena prvkov kontextu môže byť skvelým spôsobom, ako dosiahnuť zmenu u dieťaťa. Pri starostlivej práci s kontextom a pri vhodnom zapojení významných osôb do terapeutického procesu sa výrazne znižuje riziko predčasného ukončenia terapie. S ohľadom na kontext je veľmi dôležitým aspektom zdieľanie zásluh.
Posledná kapitola tejto monografie s názvom Iniciace akce a podpora změn je zameraná na niektoré možnosti, ako môžu terapeuti užitočne podporiť klientov v tom, aby zahájili nejakú akciu, ktorá im časom môže pomôcť rozvinúť zmenu, po ktorej túžia. V prvom rade sa zameriavajú na záverečné intervencie a prácu s prekážkami, ktoré sa môžu v priebehu procesu objaviť. Autori venujú pozornosť aj experimentom, ich rôznym variantom a spôsobom, ako ich vytvárať. Záverečná intervencia zahŕňa tri prvky (oceňujúce zhrnutie, premostenie a návrh na experiment). Experiment ďalej definujú, uvádzajú typy experimentov, ich popis a konkrétne príklady z praxe. V niektorých prípadoch sa objavujú neobvyklé záverečné intervencie. Autori objasňujú, že aj to, čo klient označuje za problém, býva často veľmi neobvyklý spôsob správania a prežívania a terapeutické experimenty sú často menej bizarné ako samotný symptóm. V poslednej časti tejto monografie „pripomenutie a prekážky“ autori akcentujú dôležitosť očakávania a prípravy na možné prekážky a ťažkosti v budúcnosti, nakoľko práve táto príprava má viesť k udržaniu a rozvíjaniu riešenia. Nie je zmyslom identifikovať všetky možné prekážky, ale nastaviť očakávania, že pokiaľ sa prekážky vyskytnú, sú klienti pripravení hľadať cesty, ako sa s nimi vysporiadať.
Kniha je cestou zoznámenia sa a oboznámenia čitateľa s tým, ako využiť terapiu zameranú na riešenie u detí a dospievajúcich pomocou hravého, tvorivého, miestami až neobvyklého prístupu. Podľa autorov úlohou terapie nie je problémy so všetkou vážnosťou skúmať, ale vytvoriť kontext, v ktorom sa všetka vážnosť stratí a na vážnosti naberú klientove možnosti a zdroje, ktoré sú k dispozícii. Najväčší prínos vidím pre sociálnych pracovníkov, ktorí majú možnosť čerpať z praktických skúseností autorov predkladanej monografie. Sociálni pracovníci by tak mali možnosť vyberať si zo širokej škály možností a oblastí, ktoré sociálna práca ponúka. Takisto možno uvažovať v intenciách odborných skúseností špeciálneho pedagóga. Ako príklad možno uviesť využitie terapie zameranej na riešenie v praxi sociálnych pracovníkov pracujúcich v detských domovoch, pracujúcich s deťmi trpiacimi syndrómom CAN, vrátane detí, ktoré sú vystavené rozličným druhom šikanovania. V neposlednom rade nemožno opomenúť metódu a metodiku školskej sociálnej práce, ktorá v slovenskom zákone doposiaľ ukotvená nie je, a možno konštatovať, že je najvyšší čas, aby sa touto problematikou zaoberala aj sociálna práca na Slovensku. V kombinácii s už existujúcou odbornou literatúrou, ktorá sa zameriava na deti a dospievajúcich, by bolo možné túto monografiu využiť na pomoc pri anamnéze u detí, ktoré vykazujú známky autistického spektra. Predpokladám, že v predškolskej výchove by bolo možné poznatky predkladanej publikácie využiť aj na elimináciu prejavov u detí, ktoré nevykazujú dostatočný emocionálny kvocient vzhľadom na ich vek. Prínos tejto monografie vidím najmä vo sfére sociálnej práce, ale taktiež v možnosti pomoci pedagogickým pracovníkom a iným pracovníkom zaoberajúcim sa prácou s deťmi a dospievajúcimi.
Andrea Vašková,
Katedra sociálnej práce, Filozofická fakulta, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
