Sociálna práca ako nástroj sociálnej služby vedie k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti s využitím potenciálu jednotlivcov, medziľudských vzťahov a zdrojov poskytovaných spoločnosťou, bez ohľadu na vek, pohlavie, sexuálne preferencie, sociálnu príslušnosť, vierovyznanie, prípadne iné sociodemografické odlišnosti jednotlivca alebo skupiny či komunity. Je to špecifická činnosť, ktorá smeruje k zlepšeniu vzájomného prispôsobovania jednotlivcov a sociálneho prostredia, v ktorom žijú.
Sociálne služby predstavujú špeciálny súbor činností zameraných na uspokojovanie individuálnych a kolektívnych potrieb, ktoré sa vykonávajú iným spôsobom ako prevodom materiálnych statkov.
Sociálna práca ako nástroj sociálnej služby
Altruizmus a dobročinnosť sprevádzajú ľudstvo od nepamäti. Otázka pomoci človeka človeku je obsiahnutá v etických a filozofických teóriách. Je potrebné povedať, že v živote sa častokrát riadime rôznymi princípmi a teóriami, o ktorých v podstate nič nevieme, iba intuitívne tušíme, že robíme správnu vec. Nepotrebujeme o tom hovoriť, zdôvodňovať svoje konanie a správanie a máme z toho dobrý pocit.[1] Podľa nášho názoru altruizmus predstavuje základ plnohodnotnej a prosociálnej spoločnosti.
Každý jednotlivec je závislý od sociálneho prostredia a vo svojej bezmocnosti je odkázaný na iných. Celková slabosť, problémy vlastnej telesnosti, prípadné obmedzenia vedomia zužujú priestor na rozhodovanie alebo vôľu rozhodovať.[2]
Sociálna práca vo významnej miere prispieva k eliminácii chudoby ľudí. Chudoba znižuje kvalitu života. Nielenže oberá človeka o možnosti skvalitniť svoj život, ale berie mu aj záujem o to. Príčiny toho, že kvalitu života ovplyvňujú peniaze, sú rôzne, nie vo všetkých sa musíme zhodnúť, ale následky tejto skutočnosti cítime všetci. Či už tak, že sa nám žije lepšie a naše možnosti skvalitniť a spríjemniť si chvíle na tomto svete sú takmer neobmedzené, alebo tak, že krásu nášho bytia obmedzuje nedostatok finančných prostriedkov.[3]
Ako obrovský problém môžeme vidieť zvyšujúci sa a priepastný rozdiel medzi bohatými a chudobnými ľuďmi, tzv. ,,otvárajúce sa nožnice“. Bohatstvo zeme slúži iba menšine obyvateľstva, kým väčšina žije v biede a v chudobe. Neustále sa prehlbujú spoločenské rozdiely a dôsledkom toho je zvýšený výskyt rôznych sociálno-patologických javov u detí a mládeže.[4] Výrazné rozdiely medzi bohatými a chudobnými vedú k znižovaniu celkovej životnej úrovne populácie.
Zvlášť v životných krízach sa človek pýta na zmysel svojho žitia, zmysel choroby, utrpenia, hľadá súvis medzi svojím bytím a okolím, prehodnocuje svoj vzťah k sebe samému, svojim blízkym, k Bohu.[5]
Sociálna práca sa hlavne realizuje prostredníctvom sociálnych služieb. Profesionálni sociálni pracovníci sú zamestnávaní sociálnymi subjektami, aby realizovali ich sociálne ciele, t. j. poskytovali sociálnym objektom (klientom) predmety (dávky a služby) k uspokojovaniu určitých sociálnych potrieb. Výkonom sociálnej práce rastie podiel služieb pri uspokojovaní najmä zvláštnych sociálnych potrieb.
Výkon sociálnych služieb vyžaduje nielen profesionálnu sociálnu prácu, ale tiež obslužnú prácu poskytovanú inými profesiami alebo aj nekvalifikovanou prácou. Profesionálni sociálni pracovníci poskytujú informácie a iné odborné služby. Odbornosť sociálneho pracovníka sa vyznačuje tým, že má vedomosti z oblasti sociologie, psychologie, práva a sociálnej politiky. Je potrebné, aby sociálny pracovník bol schopný diagnostikovať konkrétne potreby konkrétneho človeka a navrhnúť efektívne riešenia.[6]
Sociálnu prácu v praktickej podobe realizujú sociálni pracovníci. Poslaním a funkciou sociálnej práce je sociálna pomoc jednotlivcom, skupine alebo komunite, ktorí sa dočasne alebo trvalo nachádzajú v problémovej sociálnej situácii vyžadujúcej spoločenskú sociálnu intervenciu. Poslaním sociálneho pracovníka pri realizácii sociálnych služieb je teda pomáhať ľuďom pri riešení sociálnych problémov a porúch, aby boli schopní na určitej spoločensky uznávanej úrovni existovať a fungovať v interakcii so svojím sociálnym prostredím.[7]
Sociálna práca je súčasťou štátom organizovaného a zabezpečovaného systému redistribúcie tovarov a sociálnych služieb. Jej cieľom je uspokojovanie sociálnych potrieb klientov, ktoré je považované za sociálne problematické alebo deviantné.[8]
Sociálna práca ako nástroj sociálnej služby je profesionálna aktivita, ktorá umožňuje jednotlivcovi, skupinám a komunitám identifikovať a riešiť osobné, skupinové (komunitné), sociálne problémy alebo vplyvy prostredia, ktoré na nich vplývajú negatívne.
Aby sa sociálna práca prostredníctvom sociálnych služieb realizovala profesionálne, a zodpovedne, vyžaduje si to aj vytvorenie inštitucionálnych základov poslania a funkcie sociálnej práce, a to:
1. na globálnej úrovni, resp. v rámci európskych štruktúr (profesijné združenia, odborné kongresy, vedecké konferencie a pod.),
2. na úrovni štátu, resp. štátnej správy (napr. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, odbory sociálnych vecí štátnej správy a samosprávy a nimi zabezpečované služby sociálnej pomoci, kurately, zariadenia sociálnych služieb a iné),
3. na úrovni iných nevládnych spoločenských organizácií, združení, nadácií a pod. (napr. kluby dôchodcov, zariadenia pre pomoc bezdomovcom a iné),
4. vzájomnou spoluprácou nevládnych inštitúcií a štátu, resp. samosprávy obcí a miest.[9] Podľa nášho názoru, efektívne inštitucionálne základy sociálnej práce predstavujú základ sociálnej a stabilnej spoločnosti.
Sociálne služby sú poskytované spoločensky znevýhodneným ľuďom s cieľom zlepšiť kvalitu ich života. Sociálne služby zohľadňujú osobu užívateľa, jeho rodinu, resp. záujmy širšieho spoločenstva.[10] Myslíme si, že sociálne služby vo významnej miere prispievajú k zlepšeniu celkového bio-psycho-sociálno-duchovného zdravia sociálne znevýhodnených jednotlivcov.
Sociálne služby sú predovšetkým činnosti, ktoré sú zamerané na:
1. na zabezpečovanie primeraných životným podmienok pre ľudí,
2. na vytváranie vhodných podmienok, ktoré by zabránili vzniku negatívnych spoločenských javov,
3. na vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzia nepriaznivému sociálnemu vývinu jednotlivca, rodiny či spoločnosti.[11]
V rámci sociálnych služieb je veľmi významné tiež prosociálne správanie, ktorého cieľom je pomôcť inému človeku. Láska k sebe a láska k druhému človeku sú dve základné dimenzie ľudskej psychiky. Aby vyrástla harmonická osobnosť, tieto dve tendencie musia byť v rovnováhe. Urobiť niečo pre druhého prináša radosť, ktorá môže byť hlbšia a trvalejšia ako radosť z toho, čo sme urobili pre seba.[12]
Zoznam použitej literatúry
[1] BUJDOVÁ, N. – BUJDA, S. – MÁNYA, Z. 2014. Dobrovoľníctvo v hospicovej starostlivosti. In: HANOBIK, F. et al. Postavenie hospicov v legislatíve Slovenskej republiky. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava: VŠZaSP sv. Alžbety. s. 52–62.
[2] MICHEĽ, R. – KORBOVÁ, Z. – PRONĚKOVÁ, M. 2012. Hospicová sociálna práca. In: HANOBIK, F. et al. Quo vadis hospic… Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava: VŠZaSP sv. Alžbety, s. 302–318.
[3] MICHEĽ, R. 2012. Dopady hospodárskej krízy na kvalitu života a zdravie človeka. In: Dopady hospodárskej krízy na kvalitu života, zdravia a sociálnu oblasť. Zborník príspevkov. Prešov: Ústav sociálnych vied a zdravotníctva bl. P. P. Gojdiča, s. 151–158.
[4] MICHEĽ, R. 2012. Dobrovoľníctvo a jeho výhody pre spoločnosť. In: BEŇO, P. – ANDREJIOVÁ, L. – ŠRAMKA, M. Spolupráca pomáhajúcich profesií – determinant kvality života populácie. Zborník príspevkov. 1. vyd. Prešov: Ústav sociálnych vecí a zdravotníctva bl. P. P. Gojdiča, s. 28–34.
[5] HANOBIK, F. – MICHEĽ, R. 2014. Duchovné doprevádzanie onkologicky chorých pacientov. In: HANOBIK, F. et al. Postavenie hospicov v legislatíve Slovenskej republiky. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava: VŠZaSP sv. Alžbety, s. 140–158.
[6] MATOUŠEK, O. et al. 2007. Základy sociální práce. Praha: Portál.
[7] TOKÁROVÁ, A. et al. 2002. Sociálna práca: Kapitoly z dejín, teorie a metodiky sociálnej práce. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove.
[8] MATOUŠEK, O. et al. 2003. Metody a řízení sociální práce. Praha: Portál.
[9] TOKÁROVÁ, A. et al. 2002. Sociálna práca: Kapitoly z dejín, teorie a metodiky sociálnej práce. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove.
[10] MATOUŠEK, O. et al. 2007. Sociální služby: legislativa, ekonomika, plánování, hodnocení. Praha: Portál.
[11] TOKÁROVÁ, A. et al. 2002. Sociálna práca: Kapitoly z dejín, teorie a metodiky sociálnej práce. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove.
[12] MICHEĽ, R. 2013. Prosociálne správanie ako prostriedok zlepšovania kvality života v spoločnosti. In: PAĽA, G. – HALAGOVÁ, E. – VARHOĽ, L. Reflexie nad kvalitou života. Zborník príspevkov. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta. s. 100–108.
