Prečo byť pasívny a nikdy sa nezamestnať

Hoci k demonštrácii logickej aj vecnej nezmyslenosti tzv. aktivačných prác ako nástroja sociálnej politiky slovenského štátu by nám stačilo uviesť tabuľku zo záveru článku, rozhodli sme sa nespoliehať sa na dávno vyvrátený predsudok, že laickej verejnosti a väčšine sociálnych pracovníkov stačí k adekvátnemu posúdeniu situácie dostatok faktov plus zdravý rozum. Preto tento fragment z témy sociálnej politiky ako terénni sociálni pracovníci neziskovej organizácie Člověk v tísni Slovensko pôsobiaci v Komunitnom centre na východnom Slovensku rozvádzame trochu viac.             

Žoviálne triviálne

Zamestnanosť v sociálne vylúčených, prevažne rómskych komunitách ovplyvňujú sociálne faktory, ktoré bránia zamestnaniu týchto ľudí. Je to súčasně nastavený systém sociálnych dávok, motivuje ľudí k odkázanosti a je nezásluhový, a teda dávku môže poberať aj človek, ktorý nikdy do systému neprispel. Je to širšia solidárna rodina, kde klient, ktorý je súčasťou solidárnej rodinnej siete, nemá vplyv nad významnou časťou svojho príjmu, pretože kultúrna hodnota zdieľania prostriedkov v širšej rodine ho núti časť príjmu zo svojej práce poskytovať vo forme darov alebo nenávratných pôžičiek ďalším príbuzným, ktorí sú na tom materiálne horšie. Sú to dlhy či starosť z exekúcií možného legálneho príjmu, ktoré vedú zadlžených klientov k rôznym spôsobom zárobku, treba aj spojeným s exekúciou.

Je to nízka kvalifikácia. Pracovný trh s nekvalifikovanými pozíciami a s nízkymi mzdami je založený na častej fluktuácii a neponúka klientom dlhodobú perspektívu a profesijný rast. Menej je pracovných príležitostí pre klientov so záznam v registri trestov. Alebo pre zdravotný stav. Veľká časť klientov trpí dlhodobým ochorením, ktoré často súvisí s nevyhovujúcim bývaním a životným štýlom.

Je to aj vplyv rodinnej situácie. Klienti sú často obmedzovaní starostlivosťou o bývanie (napríklad zháňaním dreva na kúrenie) a starostlivosťou o deti, takže majú časový problém byť v štandardných pracovných pomeroch. Vplyv majú predsudky a obavy zo zamestnávania klientov, ktorí sú v spoločnosti objektmi rôznych fám z počutia a aj zlých skúseností s nespoľahlivými a nedisciplinovanými pracovníkmi. Sú to neprimerané odvody zdravotného a sociálneho poistenia, ktorými štát významnou mierou posilňuje inštitút nelegálneho zamestnávania (viac pozri HŮLE, D. et al.: Metodika služby pracovní poradenství společnosti Člověk v tísni, o. p. s., 2008, s. 3– 5).         

Pasivizačné práce

Toľko teória. Premietnutie do praxe sprevádza skutočnosť, že vo vesmíre hádam neexistuje vedecky lepšie podložený fakt ako konštatovanie, že čokoľvek štátne je principiálne podozrivé a dokázateľne neefektívne.

Jeden tematický príklad? V prípade nákladov na zamestnancov má každý zamestnávateľ, v zásade, dve možnosti: znížiť náklady (to znamená vraziť peniaze do strojov a vyhnúť sa tomu, aby som tých ľudí potreboval, tým, že ich nahradím niečim spoľahlivejším a lacnejším, napríklad samoobslužnými pokladňami, ktoré nechcú minimálnu mzdu, preplatené nemocenské, štátne sviatky, stravenky…), alebo preniesť svoju výrobu niekde, kde je to lacnejšie.

Normálny človek by si pomyslel: veď je to jednoduché. Stačí uľahčiť zamestnávanie tým, že znížime náklady na zamestnanca a zjednodušíme pracovnoprávnu legislatívu. Napokon, je to vec dvoch slobodných ľudí, ktorí uzatvárajú obojstranne výhodnú dohodu, a pokiaľ to nikomu neubližuje, nikomu do toho nič nie je.

Nie tak štátny úradník. Na toho je to až príliš rozumné. Preto zväčší daňové a odvodové zaťaženie, arbitrárne plošne zvýši minimálnu mzdu na 352 eur (prečo nie 2 000 eur, keď už sme pri tom? Chceme minimálku dve tisíc netto a kartón jogurtov denne zdarma!), atď. – a potom tie prostriedky, ktoré berný úrad ani nevyzbiera (lebo prirodzenou súčasťou každého podnikateľa, ktorý v trhovej hre riskuje vlastné peniaze, je optimalizácia) – vrazí do súdružskej centrálnej politiky trhu práce. Aby sme citovali klasika: štátne subvencie – to je ako dávať si krvnú transfúziu z pravej ruky do ľavej, a tri štvrtiny pri tom rozliať po dlážke.         

Pre menej chápavých: platná legislatíva ovplyvňujúca podnikateľské prostredie, vzdelávanie a sociálny systém nielen že nepodporuje zamestnanosť, nielen že neaktivizuje dlhodobo nezamestnaných k tomu, aby si našli prácu, ale z praktického i ekonomického hľadiska poskytuje bežnému klientovi pracovného poradenstva všetky dôvody, aby si regulérnu prácu nehľadal, podporujúc príležitostnú prácu na čierno, kombinovanú s paralelným poberaním všemožných dávok.

A autori tohto článku miestoprísažne prehlasujú, že za všetky roky svojej profesionálnej kariéry sa nestretli ani s jediným človekom, a aj to zvýrazníme, ANI S JEDINÝM, ktorý by sa aktivačnými prácami zaktivizoval.

A to už vôbec nerozvádzame každému čo i len priemerne rozhľadenému prvákovi na gymnáziu (zjavne však nie väčšine našich politikov) frapantný fakt, že ukazovateľmi životnej úrovne či kvality života nie sú nízke štatistiky nezamestnanosti, ale množstvo prácou vytvorenej hodnoty. Nejde o prácu ako takú.

Koniec koncov komunistické krajiny, kde bol zajtrajšok už včera a kde je blahobyt občanov hlavnou verbalizovanoou prioritou, sa radi honosia stopercentnou zamestnanosťou. (Už menej sa chvália nedostatkom aj základných osobných slobôd, životných potrieb a toaletného papiera. Viva la revolution!)

Bezútešná kazuistika o sociálnom štáte

Príjem skutočnej rodiny v hmotnej núdzi, ktorá má 7 členov, z toho 5 školopovinných detí. Obaja rodičia majú základné vzdelanie, sú bez pracovných skúseností:

Dávka v hmotnej núdzi pre rodinu s viac ako 4 deťmi212,30 eura
Príspevok za plnenie povinnej školskej dochádzky17,20 x 5 detí
Príspevok na zdravotnú starostlivosť2 eura x 7 osôb
Aktivačný príspevok63,07 eura x 2 osoby
Príspevok na bývanie89,20 eura
Prídavky na deti23,10 eura x 5 detí
Spolu príjem do rodiny643,14 eura

Ak by aj z nejakého dôvodu túžil urobiť niečo pre seba alebo spoločnosť, v najlepšom prípade by v legálnom zamestnaní zarobil max. 500 eur netto mzdy, pričom z tejto mzdy by musel zaplatiť výdavky na cestovné a stravu. O všetky ostatné príspevky by rodina, samozrejme, prišla. Prečo by mal kdokoľvek z dospelých v tejto rodine ísť pracovať?

Dobrá zvesť záverom

Sme presvedčení, že pre nápravu tejto záležitosti nemôže radový sociálny pracovník spraviť nič zásadné, lebo je to systémová vec, a systém sa nedá zlepšiť: ak máte zlé východiská, záver bude vždy zlý, nech už použijete akúkoľvek sofistiku a tuctové frázy PR oddelenia Ministerstva pravdy.

Pochopiteľne, nie je nám vlastný defetizmus a tiež nehodláme prepadať panike. Verte, či nie, zlaté teľa menom Štát (ergo, na Slovensku približne 200 000 zamestnancov chránenej dielne zvanej štátna správa) skutočne má k dispozícii riešenie situácie, ktorú sám zapríčiňuje. Dokonca by nás to nestálo veľa. Len sa obávame, že je to príliš racionálne a do očí bijúce riešenie, aby prešlo.

Stačilo by ísť normalite z cesty. Ukazuje sa totiž, že jedinou naozaj funkčnou aktívnou politikou trhu práce je nechať trh (teda voľne obojstranne výhodne kooperujúcich ľudí), nech o sebe rozhodne sám. Riešením je, ako vždy, osobná sloboda a osobná zodpovednosť.   

Iva Grejtáková, Andrej Gliganič,
pracovníci Komunitného centra na východnom Slovensku,
Člověk v tísni Slovensko
(redakčně upraveno)