Úvod
Psychické násilie na pracovisku je dlhodobým, vysiľujúcim a veľmi zákerným procesom, pretože agresor útočí skryto a rafinovane. Pred ostatnými sa snaží z obete vytvoriťneschopného zamestnanca. Tento proces sa začína väčšinou nevyriešeným banálnym konfliktom. Napadnutá osoba si neuvedomuje, že útoky na ňu sú vedené s cieľom ublížiť jej. Útokov pribúda, agresor obeť mobbingu ponižuje, útočí na jej sebavedomie a sebahodnotenie, tá je vyčerpaná, nedokáže sa brániť, prejavujú sa u nej rôzne telesné a psychické symptómy (Kratz, 2005, s. 27‒28).
Obeť mobbingu najčastejšie rieši svoju situáciu odchodom zo zamestnania, ale negatívne následky mobbingu si nesie so sebou. Mobbing dlhodobo sťažuje sociálne fungovanie jeho obetí. Pôsobí ako prekážka, ktorá sťažuje fungovanie skupiny, zahrňujúc aj rodinu, pretože je dokázané, že dôsledky mobbingu môžu zasiahnuť aj rodinnú sféru obete. Následne sa táto obeť, prípadne aj rodina obete musí vyrovnávať s úlohami, ktoré pred ňu kladie prostredie, napríklad v rámci intervencií sociálnej práce, ktoré majú za úlohu napraviť, alebo podnietiť k náprave narušeného sociálneho fungovania jedinca, alebo skupiny.
Mobbing a jeho dopad na obeť
Mobbingom nazývame všetky komunitné formy prenasledovania jedného člena spoločenstva, pričom ho zaháji vždy jeden člen, obvykle vodca, a následne v ňom pokračujú ostatní členovia komunity. Na vzniku a priebehu psychického prenasledovania sa môžu podľa Morovicsovej (2015) podieľať pracovný stres, kvalita riadenia, nedostatok práce, nezamestnanosť, pracovné prostredie a ďalšie faktory. Stres z preťaženia alebo zlej organizácie práce môže byť príčinou prideľovania práce podriadeným bez zváženia, či sa dá z hľadiska náročnosti, rozsahu a času zvládnuť, čo je typickým znakom mobbingu.
Koppová (in Lukáč, 2013) uvádza, že okrem pracovných podmienok, ako ťažká telesná práca, či nezdravé pracovné prostredie, môžu zamestnanci ochorieť aj z dôvodu sociálnych stresových faktorov, ktoré na nich pôsobia zvlášť intenzívne práve počas mobbingu. Beňo (2015) uvádza, že Hainz Leymann pri sledovaní pracovného prostredia objavil špecifický druh distresu – distres z medziľudských vzťahov, ktorý bol neskôr označovaný ako psychosociálny stres. Leymann ho používa ako synonymum s pojmom mobbing. Ritomská a kol. (2014) uvádzajú, že k prejavom psychického prenasledovania patria aj otvorené alebo skryté formy útoku na sociálne vzťahy obete,ktoré vedú k jeho väčšej sociálnej izolácii od ostatných členov kolektívu. Nadriadený alebo kolegovia odmietajú komunikovať s obeťou alebo sa vedome vyhýbajú sociálnemu kontaktu a rozhovorom, nadriadený zakazuje kolegom hovoriť s obeťou alebo sa kolegovia obávajú hovoriť s obeťou práve zo strachu pred nadriadeným, či dochádza k prehliadaniu obete, k jej ignorovaniu, nedôstojnému zaobchádzaniu, či jej priestorovej izolácii umiestnením do miestnosti, ktorá je ďaleko od kolegov. Obeť násilia veľmi ťažko vníma útoky na jej povesť, úctu a vážnosť, čo je ďalšou formou stratégie psychického prenasledovania. Tieto prístupy spochybňujú sebahodnotenie a sebaúctu obete, ovplyvňujú však aj názory a postoje okolia k nej. Dochádza tu ku šíreniu klamstiev a klebiet o obeti formou napr. tajuplných narážok v jej prítomnosti, priamym osočovaním, očierňovaním u šéfa, či zosmiešňovaním a narážkami na národnosť, vierovyznanie, politické presvedčenie, či súkromný život.
Psychické prenasledovanie má negatívny dopad aj na obeť a jeho rodinu. Ide o telesné a duševné vyčerpanie, psychické a psychosomatické následky, ako napr. zmeny nálad, depresia, poruchy koncentrácie, pochybnosti o sebe, stavy úzkosti až psychiatrické syndrómy a myšlienky na samovraždu, ale aj poruchy krvného obehu, dýchania, ochorenie žalúdka a čriev, poruchy močenia, vyprázdňovania, generalizované bolesti kostí a svalov, hlavne chrbtice, bolesti hlavy, kožné choroby, poruchy spánku. Obete mobbingu sú dlhodobo práceneschopné a šikanované osoby podávajú nižšie pracovné výkony. V Európskej únii sa zdravotné ťažkosti v dôsledku mobbingu vyskytujú u 8,1 % výkonných pracovníkov. V našich podmienkach chýbajú relevantné výstupy a údaje o situácii násilia na pracovisku a jeho dopade.
Etické princípy sociálnej práce pri práci s obeťou mobbingu
Sociálny pracovník sa pri svojej práci riadi etikou a etickými princípmi, medzi ktoré patria:
- autonómnosť, cez ktorú rešpektuje klienta – obeť mobbingu ako samostatnú, sebestačnú a nezávislú osobnosť, ale aj jeho slobodné rozhodovanie, poskytnutie osobných (diskrétnych) informácií, či prijatie navrhovaných postupov a opatrení pri saturovaní sociálneho problému. Je to tiež aj vnímanie a rešpektovanie zodpovednosti klienta za vlastné rozhodnutia, správanie, postoje,
- beneficiencia znamená prospešnosť, dobrodenie, výhodu alebo podporu pre klienta – obeť mobbingu, ktorý má mať z konania sociálneho pracovníka maximálne dobro. Samozrejme, to sa dá dosiahnuť za predpokladu rešpektovania platných legislatívnych noriem, tradícií, zvyklostí a iných kultúrnych atribútov,
- úcta je dôležitou súčasťou vo vzťahu k obeti mobbingu, ale aj ako súčasť taktnosti, zdvorilosti a slušnosti,
- ohľaduplnosť si vyžaduje od sociálneho pracovníka záujem o potreby klienta – obete mobbingu, ale aj snahu počúvať jeho myšlienky a vnímať jeho pocity,
- náklonnosťou sa považuje vnútorná, osobná vlastnosť sociálneho pracovníka, ktorú klientovi – obeti mobbingu odkázanému na pomoc dáva na vedomie verbálnym, ale zvlášť neverbálnym prejavom, že mu môže dôverovať, že sa pri ňom môže cítiť bezpečný a istý a že ho berie do svojej starostlivosti takého,
- diskrétnosť, pri ktorej ide o zachovávanie dôverných informácií v tajnosti, pretože sociálny pracovník je viazaný voči klientovi – obeti mobbingu mlčanlivosťou o faktoch, správaní klienta, svedectvách a okolnostiach, o ktorých nemá právo hovoriť (Žilová, 2000). Práve na spôsob komunikácie by mal sociálny pracovník dbať, pretože práve od nej závisí, koľko a akých informácii od obete mobbingu získa a či si získa aj jej dôveru požiadať o pomoc.
Zaujímavým je model Kirst-Ashmana a Hulla (1999, in: Kovařík 2001), tzv. „person-in-enviroment“, kde sú komunikácia a interakcia vnímané ako aktívne a dynamické akty, do ktorých je investovaná, alebo prijímaná určitá energia.
Zaujímavým je popis jednotlivých spôsobov sedenia podľa Škvareninovej (2004), ktorá uvádza, že sedenie:
- „Priateľsky pri rohu stola“ je najvýhodnejšia pre rokovanie, pretože atmosféra je uvoľnená a priateľská. Súvisí s možnosťou voľby uhla pohľadu. Ten môže byť uhýbajúci, ale umožňuje aj priamy kontakt s očami partnera;
- „Nezáujem“ vyjadruje sedenie s odstupom, ktoré vyjadruje, že obeť mobbingu nechce mať v rozhovore so sociálnym pracovníkom nič spoločné. Sedenie na opačných stranách stola , avšak každý na inom konci hovorí o chýbajúcom záujme, resp. o nízkom sebavedomí;
- „Zoči-voči“, pozícia konkurentov – dáva predpoklad o tom, že kto sa k druhému čelne priblíži, dáva najavo svoju pripravenosť na konfrontáciu a odhodlanosť bojovať o postavenie. Do rozhovoru sa ľahko môže votrieť nepriateľský tón;
- Na „svojej strane“ znamená, že ak si chce sociálny pracovník prisadnúť ku klientovi – obeti mobbingu, mali by už mať vyjasnené dôležité otázky, byť rovnakej mienky, resp. by už mali viesť debatu iba o detailoch.
Jankovský (2003) zdôrazňuje, že z hľadiska výkonu pomáhajúcich profesií má mimoriadny význam tzv. nonverbálna komunikácia. V sociálnej psychológii sa traduje, že to, čo odovzdávame v metakomunikácii, je tvorené iba 10 % samotnou rečou, 40 % tvorí hlas – tón, intonácia, plynulosť a až v 50 % „za nás“ hovorí tvár – mimika, reč a oči.
Záver
V našej spoločnosti existuje vysoká miera rizika vzniku mobbingu, preto základom je prevencia ako snaha o systematické skúmanie problému mobbingu, jeho identifikácia a následná minimalizácia výskytu rizika, či jeho eliminácia. Keďže mobbing pochádza od človeka, potrebou je najmä kultivácia medziľudských vzťahov v organizáciách a zvyšovanie sociálnej opory medzi kolegami, aby ku mobbingu nedochádzalo, resp. sa minimalizovalo riziko jeho vzniku. Toto by malo byť v kompetencii sociálneho pracovníka a úlohou sociálnej práce na pracovisku.
Iveta Šípošová,
externý doktorand na Vysoké škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava
Použitá literatúra a zdroje
BEŇO, P. 2015. Šarmantní násilníci: antimobbingová příručka. Praha: Portál, 2015. 200 s. ISBN 978-80-2620-938-6.
KOPPOVÁ, P. 2013 Edukačný preventívny program násilia na pracovisku v kontexte rozvoja kompetencií. In LUKÁČ, M. 2013. Edukácia človeka – problémy a výzvy pre 21. storočie. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2013. 436 s. ISBN 978-80-555-0825-2 [online]. [cit. 2021-03-15]. Dostupné na: <https://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Lukac1/subor/Koppova.pdf>
KOVAŘÍK, J. 2001. Sociálněekologický model a fenomenologická tradice.In:MATOUŠEK, O. et al. 2001. Základy sociální práce. Praha: Portál, 2001. ISBN 80-7178-473-7.
KRATZ, H. J. 2005. Mobbing. Jak ho rozpoznat a jak mu čelit. Praha: Management Press, 2005. 131 s. ISBN 80-7261-127-5.
MOROVICSOVÁ, E. 2015. Mobbing – jeho vplyv na zdravie a možnosti prevencie. Roč. 16, č. 3, s. 111‒114 [online]. [cit. 2021-03-15]. Dostupné na: <http://www.solen.sk/pdf/8b8ef4c2cde355b62fb46370cc6e4309.pdf>
RITOMSKÁ, M. a kol. 2014. Vzťahové pasce na pracoviskách Slovenska. In: Zborník 2014. 2. medzinárodná konferencia o mobbingu neredukovateľné ľudské práva ‒ stop neľudskému správaniu v medziľudských vzťahoch [online]. [cit. 2021-03-15]. Dostupné na: <https://www.prohuman.sk/files/Zbornik_Vztahove_pasce_2014.pdf>
ŽILOVÁ, A. 2000, Kapitoly z teórie sociálnej práce I. Žilina: Edis. 119 s. ISBN 80-968932-0-3
ŠKVARENINOVÁ, O. 2004. Rečová komunikácia. Bratislava: SPN. 278 s. ISBN 80-08-00290-9.
