Mesto Banská Bystrica má v rámci svojich aktivít v sociálnej oblasti vybudovaný systém sociálnej intervencie pre rôzne cieľové skupiny od novonarodených detí až po seniorsky vek. Celý cyklus spájajúci človeka so sociálnou pomocou od narodenia po smrť je závislý od logického a dostupného prepojenia potrieb jednotlivých cieľových skupín. Pri tvorbe systému sme kládli dôraz hlavne na potreby ako aj na samotnú dostupnosť týchto služieb. Celý život sa odvíja v prirodzenom priestore alebo priestore vytvorenom na dôstojný život a je nutné zdôrazniť, že priestor v ktorom fungujeme závisí nie len od spoločnosti, ale aj od nás samotných a od aktivity každého jedinca.
Jedným z dôležitých priestorov v ktorých sa odohrávajú podstatné prežívania je aj priestor školy. Nedostatočne si uvedomujeme, že dieťa v škole trávi podstatnú časť dňa a odohrávajú sa v tomto priestore dôležité aktivity zásadne ovplyvňujúce jeho ďalší život. Škola je výchovno-vzdelávacou inštitúciou, ktorá v prvom rade vplýva na získanie určitého stupňa vzdelania, ale zároveň je inštitúciou, ktorá má vplyv aj na ostatné stránky rozvoja a formovania osobnosti dieťaťa. Nie každé dieťa má rovnaké predispozície a nie každé dieťa má vytvorené rovnaké prostredie potrebné na úspešný proces získavania vedomostí a zručností. Prostredie samotné je veľmi dôležité pri vnímaní určitého zázemia pre kľudný priebeh týchto procesov. V najbližších statiach sa budem jednak snažiť identifikovať tieto prostredia a nájsť zmysel v sociálnej intervencií potrebnej v prípadoch ak dieťa trpí nedostatkom zázemia pre úspešný rozvoj a nadobúdanie samotného vzdelania ako chcem však aj pomenovať jednotlivé intervencie, ktoré sa v rámci týchto priestorov dejú alebo môžu diať.
Maloleté deti, ktoré by si zaslúžili pozornosť v podobe sociálnej intervencie pochádzajú z rôzneho prostredia, či už je málopodnetným, normálnym alebo premotivovaným. V každom z týchto prostredí sa z času na čas nájdu problémy hodné zreteľa, no najviac potrieb identifikujeme práve v málopodnetnom prostredí.
Ak upriamime pozornosť na societu detí, ktoré vyrastajú v málopodnetnom prostredí – v chudobe, nemôžeme si nevšimnúť rad možných negatívnych vplyvov, ktoré sťažujú proces výchovy a vzdelávania týchto detí. Hovorí sa, že „chudoba cti netratí“ a plne s týmto súhlasím a tak nemôžeme zovšeobecňovať niektoré veci, ale ich musíme vnímať individuálne ale zároveň pragmaticky.
V systéme sociálnej politiky štátu, samosprávy a iných ovplyvňujúcich činiteľov (mimovládne organizácie, cirkev, dobrovoľníci a pod.) sú legislatívou dané určité procesy, ktoré tieto jednotlivé subjekty vykonávajú alebo by ich mali vykonávať. Sociálna oblasť je tak širokospektrálna oblasť, že v nej nájdeme množstvo príčin, v dôsledku ktorých je potrebná intervencia. Napríklad v starostlivosti o maloleté deti hrá najdôležitejšiu rolu štát, ktorý chráni záujmy maloletého dieťaťa vo všetkých procesoch, kedy by mohlo dôjsť k ohrozeniu samotného dieťaťa a to aj voči biologickým rodičom, ak je ohrozený zdravý všestranný vývoj dieťaťa (Zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine), zastupuje ho vo všetkých súdnych konania, ktorých účastníkom sú jeho zákonní zástupcovia, dohliada nad zdravým procesom vývinu maloletého dieťaťa v prípadoch ak je tento vývin ohrozený ( výchovné opatrenia a pod.), stará sa o patričné sociálne zabezpečenie ak rodina nemá príjem z pracovných činností, poskytuje alebo odníma Príspevok na dieťa a rad ďalších intervencií v prospech dieťaťa. Samospráva ako taká zabezpečuje pri výkone svojej samosprávnej pôsobnosti opatrenia zamerané na predchádzanie vzniku porúch psychického vývinu, fyzickému vývinu a sociálnemu vývinu detí (Zákon č. 305/2005 Z.z. o SPOaKD), ďalej má za úlohu vykonávať prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, riešiť nepriaznivú sociálnu situáciu alebo ju zmierňovať ( Zákon 448/2008 Z.z. o sociálnych službách). Pre nezainteresovaného by to mohlo budiť dojem, že všetko je podchytené avšak nie je tomu tak ako by sa na prvý pohľad zdalo… Prečo? Na zabezpečovanie ochrany a práv maloletého dieťaťa v ponímaní spomínaných legislatívnych noriem (zákonov) je potrebný tím sociálnych pracovníkov v štátnych a samosprávnych inštitúciách. Realita pri znižovaní nákladov spojených s fungovaním verejnej správy je taká, že z roku na rok sa počet týchto pracovníkov znižuje a agendy sa prerozdeľujú medzi zostávajúcich. Touto dekvantifikáciou úplne logicky trpí kvalitatívna stránka reálnych výkonov smerujúcich k sociálnej intervencií na všetkých úrovniach. Takže na jednej strane mince máme spoločenskú aktivitu ochrany maloletého dieťaťa a na druhej strane otázku, či máme dosť erudovaných sociálnych pracovníkov, aby účinne vykonávali túto ochranu a či na to majú vytvorený adekvátny priestor a čas… Má v tomto systéme priestor aj pozícia Školského sociálneho pracovníka? Z historického vývoja tejto oblasti sú známe koncepty z USA, Veľkej Británie, Nemecka, Maďarska a radu ostatných krajín, ktoré upriamili pozornosť na sociálnu intervenciu zo školského, ale aj mimoškolského pohľadu. Jedni preferujú tradičný klinický model, model zmeny školskej klímy, model sociálnej interakcie, komunitný školský model, druhí prispôsobujú svoj model škole alebo jej zmene alebo vyžadujú úzku spoluprácu s rodinou bez zásahov do školského systému, prípadne preferujú komunitný systém. Ťažko hľadať vo vývoji ten správny univerzálny model a dá sa povedať, že vo všeobecnosti sociálna oblasť je živým organizmom, ktorý si vyžaduje intervenciu šitú na mieru v danom priestore a čase s výhľadom na elimináciu čo najväčšieho počtu negatívnych vplyvov, ktoré vplývajú na maloletého jedinca.
Vzhľadom na samotnú širokospektrálnosť problematiky nám v praxi vychádza ako najefektívnejšia intervencia „súzvuku“ všetkých aktérov: dieťaťa, rodiny, školy a sociálnych pracovníkov (štátnych, samosprávnych, MVO a pod). Ak hovorím o súzvuku, tak to prirovnám k orchestru, ktorý síce spája hra na hudobných nástrojoch, ale na to, aby podľa partitúry zahrali správnu harmóniu či kompletnú skladbu, musia za pomoci dirigenta dospieť k zmysluplnej spolupráci. No a ten náš pomyselný orchester síce disponuje partitúrou ale nemá súzvuk. Mal by byť tým pomyselným dirigentom Školský sociálny pracovník? Myslím si, že momentálne nám chýba ešte pár muzikantov a hlavne dirigent. V ponímaní zákona o sociálnej pomoci je nastavený štandard na normatív rovnajúci sa šesť klientov na jedného sociálneho pracovníka. Realita ukazuje, že je to z praktického napĺňania nerealizovateľné pre finančnú náročnosť potrebných mzdových prostriedkov (Fond sociálneho rozvoja).
Skúsenosti z praxe nám ukazujú smerovanie sociálnej práce s chudobou na komunitné plánovanie, komunitnú sociálnu prácu (KSP) v previazaní na terénnu sociálnu prácu (TSP), čo je jedna z ciest, ktorá sa na Slovensku momentálne rodí. Samozrejme, že dôležité miesto pri tejto sociálnej intervencií tvoria Nízkoprahové denné centrá pre deti a rodinu a Komunitné centrá. Pri tvorbe takejto logickej siete je potrebné ale jednotlivé posty a kompetencie zastabilizovať legislatívne a vytvoriť stabilitu tak potrebnú pre pokojnú prácu pomáhajúcich sociálnych pracovníkov v jednotlivých pozíciách, aby nemuseli riešiť svoje existenčné problémy ale mohli sa upriamiť na pomoc riešenia problémov tých ktorým majú pomáhať. Toto spomínam na margo toho, že program TSP je financovaný iba formou projektového financovania.
V Banskej Bystrici momentálne fungujú dve Nízkoprahové denné centrá pre deti a rodinu (ďalej len KC) v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta, v ktorých sa primárna práca so školopovinným dieťaťom upriamuje na proces prípravy do školy a v druhom rade na aktívne a zmysluplné trávenie voľného času. Výsledky dvojročnej snahy upriamenej pozornosti na prípravu do školy sú skôr pozitívne a deti, ktoré sa programov zúčastňujú dosahujú v škole lepší prospech v 50% prípadoch, tí, čo si udržali prospech je 30% a v 20% si zhoršili prospech. Pri riešení intervencií k maloletému dieťaťu je nevyhnutná spolupráca sociálnych pracovníkov KC so školou (výchovní poradcovia, triedni učitelia, riaditelia) a so samotnými rodičmi. Aktivity, ktoré sa odohrávajú v rámci sociálnej intervencií v KC sú smerované aj k samotným rodičom, ktorí veľakrát nemajú dosiahnuté ani úplné základné vzdelanie, ale len „vychodenú“ povinnú školskú dochádzku. Takýto rodič veľakrát bez sociálnej intervencie nemá prirodzenú snahu vytvárať zázemie a pozitívnu podporu pre dieťa na to aby úspešne napredovalo vo výchovno-vzdelávacom procese, lebo on sám tento proces ignoroval. Preto by malo byť záujmom spoločnosti vytvárať také intervencie, ktoré by dali nádej tým, ktorí chcú zmeniť svoj život prostredníctvom vzdelania aby na to mali vytvorené patričné zázemie, priestor a pozornosť. Vsadiť pozíciu školského sociálneho pracovníka do prostredia školy by bolo pri momentálnych nastaveniach školského systému nereálne a bolo by to skôr formálne a úväzkovo hybridné prepojenie míňajúce sa cieľu a účinku – česť výnimkám, lebo všetko je o ľuďoch. Svoje miesto by si školský sociálny pracovník mohol nájsť v systéme fungujúcom na Slovensku v samospráve, ktorá je zriaďovateľom základných škôl a zároveň aj gestorom niektorých sociálnych oblastí daných legislatívou. Problémom by sa mohli stať menšie obce, ktoré majú kumulované funkcie a tak sociálny pracovník je zároveň, školským radcom, stavebným úradom a pod. Tento problém by mohli riešiť spoločné úradovne.
Utopistickým riešením by bolo rozšírenie pedagogickej integrity každého učiteľa o sociálny vedomostno-zručnostný rozmer, ale to by sme vlastne pripravovali skoro polyhistorov, čo nie je záujmom pri potrebách „iba“ aprobačných predmetov. V tomto ponímaní negácie utopistického sa môže zdať pozícia školského sociálneho pracovníka potrebná avšak jeho pôsobiskom by mala byť miestna samospráva a ak by sa nám to časom nedarilo realizovať, tak nám ostáva len dúfať, že štát, mestá a obce budú mať dobrých dirigentov „sociálnej opery“.
Nie vždy je to o peniazoch, ale k naplneniu niektorých potrieb sú niekedy neodmysliteľné. Každá pozitívna intervencia smerujúca k maloletému dieťaťu je dobrou investíciou spoločnosti do budúcnosti samotnej spoločnosti.
(Text byl publikován v čísle 2/2013.)
