Nedostupnosť zdravotnej starostlivosti vedie k násobne vyšším nákladom, než je cena prevencie. Ukázala to analýza Inštitútu environmentálnej politiky pri Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky v spolupráci s OZ Vagus.
Rovnako ako zahraničná literatúra aj táto analýza ukázala, že prevencia je riešenie (najmä) u chronických ľudí bez domova a ľudí s psychickými chorobami.
Najvyššiu hodnotu má v OZ Vagus ošetrovanie ľudí bez domova, ktoré eliminuje výjazdy sanitiek a zabraňuje vzniku a prehĺbeniu ťažších ochorení. Významný vplyv majú aj sociálne poradenstvo a pravidelný kontakt s klientmi, ktoré vplývajú aj na znižovanie nákladov na políciu, či vymáhanie spravodlivosti. Ak by sme vhodne nastavili prevenciu, viacerí ľudia by nikdy nemuseli stratiť domov. Najviac je to zjavné pri mladých ľuďoch zo znevýhodneného prostredia ‒ buď domov nikdy nemali, a ak ho aj mali, vyrastali v podmienkach, ktoré im neumožnili využiť svoj potenciál.
Sociálny systém by mal priebežne sledovať a identifikovať rizikové skupiny a aktívne ich chrániť pred stratou bývania. Mnohí si napríklad sami nedokážu vybaviť dávky, hoci na ne majú nárok. Základom prevencie bezdomovectva mladých je budovanie miest, kde môžu bezpečne a anonymne riešiť svoje problémy. Chránené zamestnávanie by sa malo rozšíriť aj na ľudí bez domova. Efektívnosť tohto opatrenia potvrdzujú aj zahraničné výskumy.
Ľudia sa nás často pýtajú, čo by najviac pomohlo ľuďom bez domova dostať sa z ich situácie. Odpoveď je jednoduchá a predsa tak zložitá: Týmto ľuďom by pomohlo v prvom rade bývanie.
Bývanie
Analýza hovorí, že na Slovensku treba navýšiť počet sociálnych bytov a zaviesť pilotné projekty na princípe housing first. Dnes pociťujeme nedostatok bytového fondu vo vlastníctve samospráv, čo výrazne obmedzuje možnosti ukončovania bezdomovectva. V Bratislave by počet mestských bytov nestačil ani len pre polovicu tu žijúcich ľudí bez domova, nehovoriac o tých, ktorým hrozí strata domova. Iba tri percentá z bytového fondu na Slovensku vlastnia samosprávy, kým Brno má k dispozícii viac ako 29 tisíc bytov.
Slovensko by malo spustiť pilotné projekty inšpirované prístupom housing first. V štandardnom systéme sociálnych služieb musia ľudia bez domova splniť niekoľko podmienok, kým sa dostanú k službám vyššej úrovne. Housing first je však postavený na tom, že človek dokáže lepšie riešiť svoje problémy, ak má ako prvé zabezpečené bývanie. Housing first sa najmä pri chronických ľuďoch bez domova ukazuje ako nákladovo efektívnejší než štandardný systém a dnes úspešne funguje vo viacerých krajinách vrátane Českej republiky.
Keďže ľudia bez domova nemajú možnosť získať do prenájmu mestské sociálne byty, bývajú v alternatívnych priestoroch, ako sú chatky či provizórne prístrešky. V takýchto prípadoch však nemajú nárok na príspevok na bývanie v rámci systému pomoci v hmotnej núdzi. Nedostupnou sa pre nich stáva aj možnosť zvýšenej podpory zo strany štátu.
Tieto okolnosti len zvýrazňujú mimoriadny význam preventívnej činnosti. Tá je nielenže efektívnejšia, lebo zasahuje predtým, než bezdomovectvo prepukne do jeho chronickej fázy, no podľa dostupnej literatúry môže byť aj výrazne lacnejšia. Napríklad u ľudí bez domova s komplexnými potrebami (ako sú ľudia s psychickými poruchami) náklady na prevenciu môžu byť až 18-krát nižšie než následná intervencia (OECD 2015).
Príspevok na bývanie
U zdravotne ťažko znevýhodnených ľudí s dôrazom na psychiatrické ochorenia boli zistené najväčšie benefity z preventívnej činnosti (OECD 2015). Výška dávok by mala odzrkadľovať empirické poznatky a dosahovať úroveň, ktorá reálne dokáže eliminovať vylúčenie z bývania a následné bezdomovectvo.
Ako príklad možno uviesť príspevok na bývanie, ktorý je vo výške 55,80 až 89,20 eura mesačne. To zďaleka nekorešponduje s výškou nájmov vo veľkých mestách, ako je Bratislava, kde sa koncentruje najviac ľudí bez domova. Dá sa navyše uplatniť len na obmedzené formy bývania – klienti v rámci pilotného projektu housing first OZ Vagus si tak nemohli na toto bývanie uplatniť príspevok na bývanie.
Skúsenosti zo zahraničia pritom ukazujú, že príspevky na bývanie v hodnote približne 70 percent komerčného nájmu dokážu efektívne eliminovať riziko straty bývania (Wood, Turnham a Mills 2008). Je však nutné priebežne vyhodnocovať efektívnosť poskytnutých sociálnych opatrení, podporovať tie, ktoré prinášajú najväčší prínos, a obmedzovať ich zneužívanie.
Zdravotné poistenie
Slovenské zdravotníctvo je založené na solidárnom princípe a každý by mal doň prispievať podľa svojich možností. Dlh na zdravotnom poistení (ktorý často vzniká z dôvodu nezamestnanosti) však umožňuje prístup k zdravotnej starostlivosti len vo výnimočných prípadoch, napríklad pri súdom nariadenej liečbe či v prípade život ohrozujúcich situácií. To ešte viac prehlbuje zdravotné problémy, ktorými životom na ulici a v provizórnych ubytovaniach ľudia bez domova aj tak trpia.
Pre nemožnú prevenciu a priebežné liečenie títo ľudia využívajú služby sanitiek a pohotovostných ambulancií častejšie než bežná populácia a celkové náklady môžu byť aj násobne vyššie ako v prípade, ak by mali prístup k zdravotnej starostlivosti.
Sociálny systém by mal priebežne sledovať a identifikovať rizikové skupiny a aktívne chrániť ľudí pred stratou bývania. Štát má k dispozícii viaceré ukazovatele, ktoré dokážu identifikovať skupiny ohrozené vylúčením bývaní, ako napríklad neschopnosť platiť si zdravotné poistenie či účty za energie. V týchto prípadoch príslušná inštitúcia vie upovedomiť sociálnych pracovníkov, aby aktívne preverili sociálnu situáciu daného človeka.
Tieto ako aj ďalšie vstupné údaje je možné integrovať do štatistického systému, ktorý relatívne úspešne dokáže určiť, kto je v riziku straty domova (Shinn a iní, 2013). Okrem toho je potrebné zabezpečiť psychologické poradenstvo a psychiatrické vyšetrenie priamo v teréne. Život na ulici je obzvlášť veľkou záťažou pre psychiku človeka a ľudia bez domova vo vyššej miere trpia psychickými chorobami (Laporte, 2018). Skorá diagnostika vie významne obmedziť negatívne dopady psychických chorôb tak na daného človeka, ako aj jeho okolie i verejné financie.
Vzhľadom na to, že ľudia mimo zariadení majú tendenciu trpieť najvážnejšími poruchami, ideálnym riešením je terénne psychiatrické vyšetrenie (Law a Rosenheck, 1999).
Je nevyhnutné zlepšiť dostupnosť údajov o ľuďoch bez domova a vylúčených z bývania. Bez toho nevieme odhadnúť, akú veľkú záťaž pre verejné financie predstavuje bezdomovectvo, ani efektívne cieliť opatrenia a alokovať finančné prostriedky. Čas strávený bez domova má významný vplyv na schopnosť opätovnej integrácie. Dlhším pobytom mimo domova (štandardne viac ako rok) sa môže človek dostať do fázy tzv. chronického bezdomovectva, kedy sa prispôsobil zmene sociálneho statusu, adaptoval na život na ulici a je podozrievavý voči majorite.
Detské domovy
Podľa sčítania ľudí bez domova v Bratislave minimálne 10 percent z nich vo veku 18 až 49 rokov tvoria odchovanci detských domovov. Iné odhady zase hovoria až o tretinovom podiele na celkovom počte (TASR 2010).
Hlavným dôvodom tohto vysokého podielu je spôsob výchovy v detských domovoch, ktorý často viedol k nezodpovednému narábaniu s peniazmi. Odchovanci si tak po krátkom čase nedokážu financovať ubytovanie a často sa zapletú do špirály rýchlych úverov, ktoré nevedia splácať (Rochovská a iní, 2013). Absencia záchytnej siete, či už vo forme rodiny alebo sociálnych pracovníkov, ktorí by sa im venovali, vedie k tomu, že končia na ulici.
Viacerí ľudia bez domova pôvodom z detských domovov nikdy nebývali vo vlastnom alebo prenajatom byte. Len nedávno sa zmenil systém starostlivosti o tieto deti smerom k profesionálnym rodinám, kde sa dokážu lepšie naučiť návykom praktického sveta. Čiastkovým riešením sú aj tzv. „domovy na polceste“ – zariadenia, kde odchovanci môžu pár rokov po opustení detského domova bývať a lepšie sa pripraviť na bežný život mimo zariadenia.
V detských domovoch dnes žije približne 4700 detí a priemerný čas, ktorý v ňom strávia, sú necelé štyri roky. V profesionálnych rodinách sa nachádza 1310 detí.
Len zanedbateľný počet detí v detských domovoch študuje na gymnáziu a následne na vysokej škole, a necelá tretina je na strednej odbornej škole bez maturity. Významný počet detí je žiakmi so špeciálnymi potrebami, ide prevažne o deti so zdravotným znevýhodnením, ktoré sú v detských domovoch nadpriemerne zastúpené, lebo pre ich zdravotný stav sa o ne ich rodičia nedokážu postarať. Podľa dostupných údajov je približne polovica chovancov nezamestnaných.
Veľká zmena vo výchove detí v detských domovoch na Slovensku nastala pred viac ako desiatimi rokmi, keď sa začala premena detských domovov internátneho typu, kde sa napríklad chovanci stravovali v jedálňach, smerom k detským domovom rodinného typu, kde si jedlo pripravujú sami. V takýchto zariadeniach je aj podstatne menej detí, maximálne desať. Od roku 2019 sa navyše všetky domovy zmenili na „Centrá pre deti a rodiny“. Takéto zariadenia deti lepšie pripravujú na život, ale stále im v dospelosti chýba záchytná sieť, ktorú pre väčšinu predstavuje rodina. Reedukačné centrá ale stále fungujú v internátnej forme a predstavujú významnú hrozbu budúceho bezdomovectva, na ktorú by mali byť zacielené preventívne opatrenia. Odchovanci sa nemajú kam vrátiť a príspevok na život, ktorý dostanú po skončení ústavnej výchovy, nestačí (ide o jednorazový príspevok v hodnote približne 900 eur, ktorý nedostávajú automaticky, ale musia oň požiadať).
Je nutné dokončiť plnohodnotný prechod z detských domovov na profesionálne rodiny a učiť deti samostatnosti a finančnej gramotnosti. Prax zároveň ukazuje, že je nutné odchovancom zabezpečiť záchrannú sieť tak, aby aj roky po opustení domova sa mali na koho obrátiť v núdzi (Mayfield Arnold a Rotheram-Borus, 2009).
Nielen odchovanci detských domovov
Rizikovou skupinou sú aj mladí ľudia zo znevýhodneného prostredia, ktoré sa prejavuje problémami v rodine, domácim násilím či závislosťou od návykových látok. Skorú intervenciu by mala zabezpečiť už škola, pričom kľúčovým je budovanie dôvery medzi dospelým a dieťaťom, aby sa dieťa odvážilo zveriť s problémom (U. S. Department of Housing and Urban Development, 2016). To možno zabezpečiť rozšírením siete školských psychológov a zriadením nízkoprahových centier, kde môžu mladí ľudia prichádzať anonymne (bez registrácie a strachu, že sa dozvedia o ich ťažkostiach rodičia), dostať rady od odborníkov a bezpečne a zmysluplne tu tráviť voľný čas.
Lepší prístup k vzdelaniu môže posilniť prevenciu bezdomovectva mladých, a to najmä u tých, ktorí už v detstve zažili problémy so stabilným bývaním (Anderson, 2013). Slovensko má pritom vážny problém so sociálnou inklúziou vo vzdelávacom procese.
Prostredie chudobnej domácnosti, kde prevažuje nízke vzdelanie rodičov, pritom dnes na Slovensku výrazne ovplyvňuje výsledky detí v škole (Hidas, Laffersová a Machlica, 2018). Tento problém sa týka aj detí v ústavnej starostlivosti, z ktorých len zanedbateľný počet dnes študuje na gymnáziu a následne na vysokej škole (Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, 2019).
Národná stratégia
Tiež považujeme za potrebné prijať národnú stratégiu prevencie a riešenia bezdomovectva a zlepšiť dostupnosť údajov. Z našich údajov vyplýva, že gro úspor z aplikovania jednotlivých opatrení sa nachádza na úrovni centrálnej štátnej správy, no náklady dnes nesú najmä mimovládne organizácie a samosprávy.
Vláda Slovenskej republiky by mala prijať národnú stratégiu prevencie a riešenia bezdomovectva a vylúčenia z bývania. Podobnú stratégiu má dnes tretina krajín OECD, pričom hodnotenie efektivity vo Fínsku ukázalo, že integrácia politík na národnej úrovni dokáže dosiahnuť významné úspory (OECD 2015).
Stratégia by mala definovať príčiny bezdomovectva, obsahovať jasné ciele, identifikovať kľúčové indikátory, ktoré bude priebežne sledovať, a nastaviť financovanie navrhovaných opatrení. Tie by mali byť stanovené na základe dobrej praxe a výskumov na Slovensku i v zahraničí a ich efektivita by mala byť priebežne vyhodnocovaná.
Národný rámec nielenže sprehľadní jednotlivé opatrenia a rozdelí zodpovednosť za ich vykonávanie, ale uľahčí aj realizovanie kapitálovo náročných opatrení, akým je aj housing first.
Dnes máme len relatívne obmedzené znalosti o ľuďoch bez domova. Bez údajovej základne nevieme odhadnúť, akú záťaž na verejné financie predstavuje bezdomovectvo, ani cieliť opatrenia a alokovať finančné prostriedky tak, aby boli využité čo najefektívnejšie.
Je potrebné zaviesť pravidelné sčítanie ľudí bez domova (aspoň raz ročne), ktoré by bolo vhodne dopĺňané o zdroje z nepriameho zberu a od sociálnych pracovníkov realizujúcich spätný záchyt. Takéto údaje napríklad už dnes v určitej forme zbiera OZ Vagus. Je ale nutné zabezpečiť jednotnú metodiku zberu OZ a ďalšími sociálnymi pracovníkmi, ako aj typológiu ľudí bez domova. Výstupom nemá byť len každoročná správa, ale aj časový rad údajov, ktorý je možné použiť na ďalší výskum a aplikovať v rámci prevencie a jednotlivých opatrení. Rovnako odporúčame realizovať terénny výskum zameraný na hlavné rizikové skupiny.
Záver
Analýza Inštitútu environmentálnej politiky aj dlhoročné skúsenosti nášho občianskeho združenia naozaj ukazujú, že prevencia je najlacnejšie a najlepšie riešenie. Na zlepšenie stavu bezdomovectva na Slovensku je potrebné prijať viaceré opatrenia, ktoré sme zaviedli aj my, no v malom. Až keď sa premietnu do národnej stratégie, môžu sa stať skutočným riešením a Slovensko sa bude môcť vybrať cestou krajín, ktoré majú vďaka inovatívnym prístupom oveľa menšie problémy s bývaním a bezdomovectvom.
Petra Červená,
programová riaditeľka, OZ Vagus
Text vychádza zo štúdie „Práca s ľuďmi bez domova prináša ovocie celej spoločnosti“ Inštitútu enviromentálnej politiky pri MŽP SR dostupnej na stránke http://bit.ly/iep_analyza.
