Téma dobrovoľníctva v tomto kalendárnom roku rezonuje v mnohých dokumentoch sociálno-politických inštitúcií Slovenska. Je to prirodzené, keďže je rok podpory dobrovoľníctva a je tiež dobré, že rôzne organizácie prispievajú k jeho rozvoju (práve opak by bol alarmujúcim stavom). A tak aj expertná skupina NEP v rámci projektu INTERLINKS vytvorená v kontexte 7. rámcového projektu pri Inštitúte pre výskum práce a rodiny MPSVaR SR reaguje na túto výzvu a prispieva pohľadom o stave dobrovoľníctva v dlhodobej starostlivosti o starších ľudí.
Vo vzťahu k starším ľuďom môže ísť o kontext zabezpečenia a trvalo udržateľného financovania služieb ich dlhodobej starostlivosti, či o chápanie dobrovoľníctva skôr ako súčasti konceptu kvality služieb. Rôznia sa aj názory na to, čo intenzifikuje potrebu venovať sa dobrovoľníctvu ako takému. Podľa Limbrunner, Helmrecht (2000), Pedron (1993), uvedených na stránke Volunteer centre, je to pokles zodpovednosti štátu za zraniteľné skupiny obyvateľstva v rámci nového režimu sociálnej starostlivosti v neo-liberálnej spoločnosti (in: Matulayová, 2007, Sociálne služby).
Tošner, Sozanská (2002) vo svojej knihe Dobrovolníci a metodika práce s nimi v organizacích zasa pristupujú k dobrovoľníctvu širšie a chápu ho ako aktivity spojené s organizovaním špecifického druhu ľudskej činnosti. Diskusie sa koncentrujú aj okolo cieľových skupín dobrovoľníctva, či okolo vecného vymedzenia, čo je a čo už nie je dobrovoľníctvo. Na Slovensku je súčasťou tohto hnutia snaha o legitimizovanie dobrovoľníctva cez posilnenie jeho organizovanosti a manažmentu, čím by dobrovoľnícke úsilie získalo na väčšej váhe a uznaní voči cieľovým skupinám, verejným autoritám a všeobecnej verejnej mienke a čím by sa ochránilo postavenie dobrovoľníkov a dobrovoľníckych organizácií v rámci sústavy sociálnych subjektov. Nie náhodou sa zámer zvyšovať kvalitu dobrovoľníckych činností cestou pomoci organizáciám zavádzať nové typy dobrovoľníctva, zabezpečiť kvalitu dobrovoľníckej činnosti, spôsobu jej vykonávania a podnecovať vytváranie sietí, mobility a spolupráce stal jedným z podstatných cieľov Európskeho roka dobrovoľníctva 2011 (ďalej len ERD 2011). Aj vďaka takémuto prístupu sa dobrovoľníctvo postupne prestáva vnímať ako privátna záležitosť altruistických jednotlivcov a začína sa chápať ako súčasť verejného záujmu a verejnej politiky.
Vymedzenie dobrovoľníctva
Pre potreby našej analýzy sme sa opierali o definíciu dobrovoľníctva v rámci Všeobecnej deklarácie o dobrovoľníctve schválenej v rámci ERD 2011 Medzinárodnou asociáciou dobrovoľníckeho úsilia (IAVE).
Niekoľko faktov o dobrovoľníctve pre starších ľudí na Slovensku
V rámci ERD 2011 na Slovensku zvykneme konštatovať, že nám absentujú systematickejšie údaje o stave dobrovoľníckej základne, o cieľových skupinách dobrovoľníckych činností, či o preferovaných dobrovoľníckych aktivitách. Intuitívne uvádzame, že dobrovoľníctvo je z hľadiska cieľových skupín najrozšírenejšie voči rodine a deťom a že vo vzťahu k starším osobám je skôr novým fenoménom, o ktorom nemáme systematické poznatky. Korešpondovali by s tým zistenia IVO z roku 2003, podľa ktorých sa do sociálnych služieb ľuďom v núdzi, vrátane starších osôb, zapájalo len 7 % všetkých dobrovoľníkov, najčastejšie prostredníctvom cirkevných aktivít. Ak aj sú k dispozícii novšie zistenia, prevažne sú pomerne nesúrodé, čo dokumentujú napr. tieto údaje: podľa Špeciálneho Eurobarometra „Európska sociálna realita“ z roku 2007 sa na Slovensku zapájalo do dobrovoľníckych aktivít až 33 % obyvateľov; v tom istom roku však vykazoval Štatistický úrad SR na Slovensku celkovo 286 741 dobrovoľníkov, čo je len približne 7 % dospelej populácie Slovenska (Ročný výkaz, 2009).
Podľa najnovšej Záverečnej správy o dobrovoľníctve v EU (Volunteering, 2010) Slovensko patrí medzi krajiny s relatívne nízkym zastúpením dobrovoľníckych aktivít medzi dospelou populáciou dosahujúcim 10–19 %. Pre potreby systemizácie a formovania solídnej základne preto opakovane voláme nielen po ad-hoc reprezentatívnom výskume o stave dobrovoľníctva na Slovensku, ale aj po následnej systematickej vedecko-výskumnej práci v tejto oblasti. Znalosť potenciálu dobrovoľníckej činnosti nesporne prispeje pri analýzach stavu a potreby rozvoja ľudských zdrojov pri napĺňaní jednotlivých rozvojových politík a koncepčných zámerov v dotknutých oblastiach. Za potešiteľný možno považovať fakt, že od roku 2008 sa stali súčasťou Správy o sociálnej situácii obyvateľstva informácie o počte dobrovoľníkov, ktorí pôsobia v oblasti rezidenčných sociálnych služieb, kde majoritnú časť tvoria práve starší ľudia s potrebami dlhodobej starostlivosti.
Zaujímavé je v tomto smere zistenie, že v rokoch 2008 a 2009 vykazovali dobrovoľníkov výlučne neverejní poskytovatelia sociálnych služieb. Možno sa hypoteticky domnievať, že je to vďaka ich väčšej otvorenosti pre sociálne inovácie a nepriamo vyvolávanému tlaku na hľadanie alternatívnych foriem zabezpečovania kvality v sťažených podmienkach financovania neverejného sektora služieb v porovnaní s verejným. Podľa dostupných údajov v roku 2008 vykonávalo dobrovoľnícku činnosť u neverejných poskytovateľov sociálnych služieb celkovo 1 785 dobrovoľníkov (z toho 81 % žien), pričom tvorili približne štvrtinu z celkového počtu osôb podieľajúcich sa na činnostiach týchto poskytovateľov (Správa, 2009). V roku 2009 sa tento počet mierne znížil na 1 468 (z toho 76 % žien), so sprievodným znížením podielu na približne 22 % (Správa, 2010).
Ak hovoríme o stave dobrovoľníckeho sektora na Slovensku „vo svetle štatistík“, potom pre terminologickú podobnosť nedá nespomenúť výkon dobrovoľníckej služby v rámci aktívnych opatrení trhu práce (podľa § 52a zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov). Aktivačnú činnosť formou dobrovoľníckej služby podľa tohto zákona však nie je možné považovať za dobrovoľnícku činnosť, nakoľko z hľadiska jej účelu ide primárne o získanie praktických skúseností pre potreby trhu práce, pričom osobe z tohto titulu patrí paušálny príspevok. Aj mimovládny dobrovoľnícky sektor odmieta spájanie tohto nástroja s dobrovoľníckou prácou s ohľadom na kontext hľadania riadneho zamestnania, čo nespadá do základného vymedzenia a účelu dobrovoľníctva. K júnu 2010 využilo tento nástroj necelých 2 100 uchádzačov o zamestnanie (zdroj: ÚPSVR), čo opätovne dokazuje, že na Slovensku sa ani touto formou masívnejšie „dobrovoľnícka“ idea neujala. Nie sú navyše k dispozícii štatistické informácie, voči akým cieľovým skupinám sa táto forma dobrovoľníckej služby v sledovanom období využívala. Zákon o službách zamestnanosti ich vymedzuje veľmi široko, od klasických cieľových skupín sociálnej politiky (napr. staršie osoby, osoby so zdravotným postihnutím, nezaopatrené deti či rizikové rodiny), až po pomoc pri prírodných a ekologických katastrofách, či v civilnej ochrane.
Profesionalizácia manažmentu dobrovoľníkov
Aj keď sa dobrovoľníctvo primárne spája s dobrou vôľou ľudí a pripravenosťou pomáhať iným, jeho spontánna (neorganizovaná) forma prináša mnohé riziká. Absencia čo i len minimálneho prvku riadenia a koordinácie spôsobuje, že organizácia nemá prehľad, kto sa v nej pohybuje, že nie je zabezpečená kontinuita kontaktov s dobrovoľníkmi, s ktorými by bol záujem spolupracovať systematickejšie. Ešte k výraznejším dôsledkom môže viesť absencia organizovanosti pri dobrovoľníckej práci zameranej na priamy kontakt s klientom. V extrémnych prípadoch môže znamenať fatálne riziká, v zmysle poškodenia klienta, organizácie či dobrovoľníka. V kontraste ku spontánnej forme vystupuje profesionalizovaný, organizovaný dobrovoľnícky program najmä v organizáciách, ktoré sa venujú priamej práci s klientom. Neobstojí tvrdenie, že profesionalizácia oberá dobrovoľníctvo o zložku „voľnosti“ a „spontánnosti“, ktorou sa významne odlišuje od profesionálnej praxe.
Profesionalizácia dobrovoľníctva totiž neznamená, že sa z dobrovoľníkov stávajú profesionáli nahrádzajúci pôvodných zamestnancov/kyne organizácie. Ide skôr o to, aby sa ich „neprofesionálna“ práca profesionálne organizovala a tým vykonávala so znalosťou veci a aby sa dopĺňala s prácou zamestnancov. Uplatňovaním princípov personálneho riadenia, ktoré sa využívajú v bežnej práci so zamestnancami, sa tak od začiatku pôsobenia dobrovoľníkov v organizácii vytvárajú podmienky pre minimalizáciu potenciálnych rizík vyplývajúcich z neusmerňovanej spontánnosti a intuitívnosti výkonu. Všeobecné princípy personálneho riadenia je pritom nevyhnutné spájať s uplatňovaním osobitných motivačných nástrojov, nakoľko pri dobrovoľníckej práci nejde o platenú pozíciu. Potreba profesionalizácie dobrovoľníckeho manažmentu vystupuje osobitne do popredia v prípade, že sú dobrovoľníci zapojení do aktivít prebiehajúcich mimo prostredia organizácie, napr. v domácnosti staršieho človeka, kde ide o individualizovaný kontakt založený na absolútnej dôvere v triangli organizácia–klient–dobrovoľník.
Za relevantné nástroje personálneho riadenia v organizácii Brozmanová – Gregorová (2011) v publikácii Analýza dobrovoľníctva na Slovensku považuje: ustanovenie kontaktnej osoby pre dobrovoľníka, resp. koordinátora dobrovoľníkov v organizácii; jasný popis práce pre dobrovoľníka; existencia stratégie výberu dobrovoľníkov (dotazník, vstupný pohovor, bezúhonnosť, referencie); cielené školenie dobrovoľníkov; písomná zmluva s dobrovoľníkom; etický kódex pre dobrovoľnícku prácu; možnosť získať podporu, poradenstvo, supervíziu; úhrada nákladov súvisiacich s výkonom dobrovoľníctva; ocenenie a uznanie dobrovoľníckeho výkonu; prijímanie cez dobrovoľnícke centrum.
Formy manažmentu dobrovoľníkov
Podľa skúseností dobrovoľníckych organizácií kľúčovým faktorom kvality dobrovoľníckej práce a jej pozitívneho vnímania organizáciou, klientmi, ich rodinnými príslušníkmi i samotnými dobrovoľníkmi je ustanovenie pozície koordinátora/rky dobrovoľníkov. Plní úlohu prvého kontaktného bodu, mediátora a facilitátora vzťahov, rovnako kontrolného článku v dobrovoľníckom triangli organizácia–klient–dobrovoľník. Môže to byť interný zamestnanec organizácie (napr. hlavná sestra, liečebný pedagóg, sociálny pracovník, či asistent riaditeľa), ktorý koordinačnú prácu vykonáva ako riadnu súčasť svojej pracovnej náplne. Iným modelom je zabezpečenie koordinácie prostredníctvom externého spolupracovníka ako osobitnej platenej pozície s vytvorenými pracovnými podmienkami a jasnou pracovnou náplňou.
V oboch modeloch majú koordinátori v pracovnom tíme rovnocenné miesto s inými profesionálmi. Inou formou manažmentu dobrovoľníkov je ich prijímanie a usmerňovanie prostredníctvom tzv. dobrovoľníckych centier (ďalej len „DC“). Na Slovensku ide o pomerne nový prvok, ktorého zavádzanie sa datuje k roku 1998, kedy DC vznikali pod organizáciou SAIA na základe finančnej podpory Nadácie otvorenej spoločnosti. Aj keď po ukončení finančnej podpory v roku 2002 zanikli, postupne začali vznikať nové subjekty, v súčasnosti konkrétne: OZ C.A.R.D.O. so sídlom v Bratislave; Prešovské dobrovoľnícke centrum; Centrum dobrovoľníctva v Banskej Bystrici a OZ Žabky v Košiciach a Topoľčanoch. Poslaním DC je propagácia a podpora myšlienky dobrovoľníctva v spoločnosti a spolupráca s neziskovými organizáciami v regióne s cieľom zapojiť čo najviac ľudí do riešenia problémov komunity, uvádzajú Tošner, Sozanská, (2002) v publikácii Dobrovolníci a metodika práce s nimi v organizacích.
DC spolupracujú s médiami, vyvíjajú a realizujú vlastné dobrovoľnícke programy, vrátane vysielania dobrovoľníkov do iných organizácií, vzdelávajú záujemcov v otázkach manažmentu dobrovoľníkov, realizujú výskum o rozličných otázkach dobrovoľníctva a zabezpečujú vnútrosektorovú, medzisektorovú a medzinárodnú spoluprácu. Významná je aj ich pozícia pri príprave a prijímaní relevantnej legislatívy, pri tvorbe, udržiavaní a rozvíjaní dobrovoľníckych databáz a pri sieťovaní dobrovoľníckych organizácií. Napriek kompetenčnej rozmanitosti a uznávanej významnosti DC žiadne zo súčasných slovenských DC nespĺňa všetky kritériá porovnateľné so zahraničnou skúsenosťou. Limitujúce je najmä nedostatočné finančné pokrývanie nákladov a absencia mechanizmu kontinuálnej podpory z verejných zdrojov.
Dobrovoľníctvo v dlhodobej starostlivosti o starších ľudí – aktuálne problémy
Skúsenosti naznačujú, že medzi najzraniteľnejšie cieľové skupiny prijímateľov dobrovoľníckej činnosti patria práve staršie osoby, resp. osoby vo vysokom stupni odkázanosti na pomoc iných. Ich zraniteľnosť často nevychádza len z vlastnej zdravotno-sociálnej a rodinnej situácie, ale odráža aj problémy organizácií, ktoré sa angažujú v ich starostlivosti. Spomenieme niektoré, vyplývajúce z vlastných skúseností a praxe týchto organizácií:
- nízka vedomosť o dobrovoľníckych programoch a o ich mieste v komplexnej starostlivosti o starších ľudí, najmä z aspektu zvyšovania kvality služieb,
- podceňovanie investovania do kvalitného dobrovoľníckeho programu, intuitívne a epizodické rozhodovanie v súvislosti s dobrovoľníctvom, čo zvyšuje u personálu i klientov riziko sklamania, nespokojnosti a nedôvery a u dobrovoľníkov riziko straty motivácie ďalej sa angažovať v dobrovoľníckej činnosti,
- chýbajúca právna norma, podľa ktorej by sa dobrovoľníctvo upravovalo a štandardizovalo, viedla doposiaľ mnohé organizácie k principiálne odmietavému stanovisku v snahe vyhnúť sa možným právnym a iným komplikáciám (napr. obava, že dobrovoľníci budú inšpekčnými a inými kontrolnými orgánmi vnímaní ako zamestnanci pracujúci v organizácii „na čierno“),
- absencia zdrojov (ľudských i finančných) pre zabezpečenie pozície koordinátorov dobrovoľníkov v organizáciách,
- absencia zdrojov na uhrádzanie nákladov súvisiacich s výkonom dobrovoľníckej práce (napr. úhrada cestovných nákladov).
Čo potrebujeme riešiť
Prax niektorých európskych krajín ukazuje, že aj vyššie definované problémy sú riešiteľné, najmä cestou zavádzania organizovaných dobrovoľníckych programov a konceptu dobrovoľníckych centier. V tejto súvislosti je v podmienkach Slovenska potrebné:
- zavŕšiť prípravu zákona o dobrovoľníctve (definícia dobrovoľníka, právne vzťahy dobrovoľníctva, postavenie neziskových organizácií pri práci s dobrovoľníkmi),
- pripraviť národnú stratégiu pre oblasť dobrovoľníctva, vrátane tvorby, udržateľnosti a štandardov kvality dobrovoľníckych centier,
- vytvoriť mechanizmy verejného financovania zameraného na podporu dobrovoľníctva (napr. podpora financovania personálnych nákladov dobrovoľníckych centier a organizácií, nákladov na vzdelávanie koordinátorov, zaviesť a financovať osvetu a výchovu k dobrovoľníctvu),
- zakomponovať dobrovoľníctvo do komunitných programov miest a obcí ako sociálnej inovácie (napr. využívanie skúseností z dobrovoľníckej práce vo vybraných zariadeniach sociálnych služieb pre starších ľudí),
- zvyšovať informovanosť, výmenu skúseností a dobrej praxe a dostupnosť akreditovaných školení, manuálov a dostupnej literatúry o manažmente dobrovoľníkov, ktoré môžu inšpirovať organizácie starostlivosti o starších ľudí k prijatiu idey dobrovoľníckeho programu a k jeho profesionalizácii,
- rešpektovať rôznorodosť preferovaných foriem dobrovoľníctva. Doterajšia prax napr. ukazuje, že zariadenia sociálnych služieb uprednostňujú dlhodobé dobrovoľnícke vzťahy, zatiaľ čo neziskové organizácie sa sústreďujú skôr na krátkodobé, resp. epizodické dobrovoľníctvo.
To, že prijímanie rozhodnutí s ohľadom na právnu úpravu dobrovoľníctva nebude jednoduchým procesom, naznačil už doterajší vývoj spoločenskej diskusie, ktorá v podmienkach Slovenska v tomto smere prebehla a doposiaľ prebieha.
„Seniori seniorom“ – výzva seniorského dobrovoľníctva
Novou výzvou seniorského dobrovoľníctva je tzv. dobrovoľníctvo seniorov seniorom. Jeho špecifikum spočíva v sociálnej výmene založenej na organizovanej (nie výlučne spontánnej) reciprocite. Matulayová (2007) hovorí o dualite, kedy dobrovoľníci na jednej strane poskytujú sociálnu službu, na strane druhej je organizovaním dobrovoľníckeho programu poskytovaná sociálna služba im. Dobrovoľníctvo seniorov seniorom stavia primárne na heterogenite seniorskej populácie, na celkovo sa zlepšujúcom zdravotnom stave staršej populácie, pre časť ktorej sa cez dobrovoľnícke programy vytvára priestor pre intrageneračnú solidaritu a aktívne prežívanie vyššieho veku.
(Text byl publikován v čísle 4/2011.)
