S témou moci sa stretávam od začiatku mojej profesionálnej praxe, ktorá začala v roku 1993, ešte počas štúdia na vysokej škole. Prvým dilematickým stretom s mocou bol pre mňa psychoterapeutický výcvik v prístupe zameranom na klienta. Samotná rogeriánska terapia je postavená na vzdaní sa moci nad či za klienta.V období môjho tréningu vznikalo i Občianske združenie PRIMA (1998) a etabloval sa prístup Harm Reduction na Slovensku ako taký. Bol to čas, kedy som sa spoznávala, stretávala a začínala spolupracovať s prvými sociálnymi pracovníkmi v mojej profesionálnej praxi. Zároveň som spoznávala spôsob práce s klientmi v ich otvorenom a často prirodzenom prostredí. Dnes stojím pred výzvou napísať o tejto téme kritický text. Rada by som sa teda podelila s čitateľom o pár kritických okamihov mojich kolegov a mňa v danej téme.
Otvorené prostredie – dobrá škola života v téme moci
Samotné otvorené prostredie v sebe nesie dilemu moci či bezmoci, a to u všetkých aktérov daného procesu, či už u sociálneho pracovníka, klienta, či je ňou rámcovaný samotný vzťah sociálneho pracovníka a klienta. Najviac mi to pripomínalo a pripomína moju moc v obývačke druhého človeka, na návšteve, kde si môže uplatňovať svoju moc do miery či času, kým ma z návštevy vyhodia pre nevhodné, či kritické alebo narcistné správanie. Otvorené prostredie je obývačkou našich klientov, ktorí nás dynamicky učia, čo je u nich „doma“ OK a čo sa v žiadnom prípade netoleruje. Práca v otvorenom prostredí je tak dobrou školou života v téme moci, až ma napadá, že by ju mal aspoň na chvíľu zažiť každý sociálny pracovník. V tejto skúške však môžete obstáť dvojako, buď z rôznych dôvodov upadnete do stavu bezmoci, alebo prijmete zdravú mieru pokory, ktorá vás podnieti akceptovať, že naša moc ako ľudských bytostí a profesionálov je zdravo a výrazne limitovaná. Streetwork je proste výbornou terapiou overprotektivity.
Harm Reduction – slabý k príbehu, ale silný k téme
Prístup Harm Reduction, s ktorým sa OZ PRIMA stotožňuje a ktorý na Slovensku reprezentuje, má v samotnom základnom zadefinovaní prívlastky eklektický a pragmatický. Tento samotný fakt hneď v úvode rámcuje naše vzdanie sa moci nad celkovým príbehom klienta, ale zároveň nás robí silnými v jednotlivých témach klienta. Sila sociálneho pracovníka v tomto prístupe stojí na vedomostiach, zručnostiach a osobnom postoji. Vieme byť mocní v jednotlivých témach klientov, dokážeme im plnohodnotne pomôcť pri testovaní napríklad sexom prenosných infekčných ochorení, pri vybavovaní dokladov, vieme im ošetriť rany a vieme ich sprevádzať v danom okamihu ich života. Sme ich kronikármi, ale nie sme ich prorokmi. A myslím si, že tak je to dobré, pre nich i pre nás. Veď kto z nás by chcel, aby mu iná ľudská bytosť riadila život?
Zdola na dol cesta voľná, ale opačne je zarúbaná
Veľkou pascou pre mňa osobne a aj pre OZ Prima sú vládne objednávky spojené s peniazmi na chod inštitúcie. Desiatky národných programov a priorít rôznych rezortov nás každý rok robia bezmocnými voči napĺňaniu cieľov, ľudí – úradníkov či štátnikov, ktorí len hmlisto tušia o existencii klientov a ich potrebách. Mnohokrát vo vidine uživenia inštitúcie vstupujeme do kontraktov, ktoré z nás robia vazalov nezmyselných a často až neetických konceptov, čo sekundárne spôsobuje tlak na klientov, ktorí sa nevedia vtesnať do objednávky národného programu či inštitúcie. Poslednou našou slepou uličkou pred pár rokmi bolo vstúpenie do siete inštitúcií pracujúcich v téme „Obchodovnia s ľuďmi“, ktorú koordinovalo a finančne podporovalo dané inštitúcie Ministerstvo vnútra SR. Projekt bol zameraný na vyhľadávanie a pomoc obetiam obchodovania. Naše klientky pracujúce v pouličnom sexbiznise boli teda pre tento program zaujímavou cieľovou skupinou. Ponukou pre nich mala byť účasť v programe ochrany svedkov. A tu sa vyskytlo úskalie. Problémy s účasťou v tomto programe nastali hneď po prvom roku spolupráce, pretože sme „produkovali“ málo obetí. Hlboké nepoznanie tejto problematiky a naše kritické výstupy na spoločných konferenciách a seminároch nakoniec viedli k ukončeniu spolupráce. Na konci nám ostala len trpká príchuť v ústach po tejto spolupráci. Nedokázali sme kolegom rezortu vnútra vysvetliť príbeh moci a bezmoci reálneho kontextu sociálnej práce a špeciálne jej realizácie v otvorenom prostredí. Nedokázali sme klientkám urýchliť proces sebaidentifikácie sa s rolou obete, nevedeli sme vysvetliť, že nemôžeme a nechceme tento proces urýchliť manipuláciou alebo tlakom na úrovni pracovníkov bezpečnostných zložiek štátu. A rovnako na druhej strane sme nevedeli klientkám vysveliť, ako si majú zmeniť postoj na „dobrých“ pánov z polície, ktorí im chcú teraz pomôcť, keď ich väčšinová skúsenosť s touto zložkou štátnej moci bola, že sú to ľudia, ktorí ich ponižujú, penalizujú a šikanujú. Boli sme slabí v argumentácii, čo je pozitívne na tom, že ak idú pomôcť dobrej veci, ak sú obeťami, musia samy seba potrestať abstinenciou a odísť do chráneného kresťanského zariadenia s budíčkom o šiestej ráno. Mali sme pocit, že komunikujeme posolstvo „ak ste obeťou obchodovania, tak za to pekne zaplatíte“. Moc peňazí a zdánlivý pocit bezpečia a istoty môže zaviesť mnohé inštitúcie na cestu manipulácie s klientmi, uplatňovanie moci voči klientom, neúprimnosť voči nim, až k strate etických princípov napomáhajúcej profesie. A zísť takto z cesty je tak ľahké a vábne.
Public Relations verzus priama práca s klientom
Ďalšia dilema moci „Public Relations verzus práca s klientom“ podľa mňa na Slovensku rozdelila organizácie tretieho sektora na dva tábory. A tento proces je veľmi zrozumiteľný, deje sa opakovane na rôznych úrovniach spoločenského života. Mimovládne inštitúcie pracujúce v oblasti sociálnej práce sa pred pár rokmi otvorili i ľuďom pracujúcim v komercii, marketingu a reklame, aby im vytvorili priestor pre sebaralizáciu a sprofesionalizovali svoje Public Relations s cieľom spopularizovať svoju agendu a zvýšiť možnosť získania finančných prostriedkov, a to najmä z darov a sponzoringu. Súčasne sa zmodernizovali i komunikačné prostriedky a digitálny svet rozšíril priestor komunikácie so svetom. Samotný tento fakt je nesmierne pozitívny. Otvára však riziko zneužitia moci a klienta v prospech narcistných cieľov jednotlivcov či inštitúcií a potláča zameranie sa na priamu prácu s klientom. Na Slovensku v oblasti sociálnej práce nájdeme stále viac inšitúcií a organizácií, ktorých Public Relations ďaleko predbieha kvalitu práce s klientom, ktorý sa stáva skôr obchodným artiklom než osobou, ktorej treba pomôcť. Lesk a sláva často predbieha poctivú a systematickú každodennú prácu, ktorá nie je často videná.
Režim verzus sloboda
Režim a pravidlá mám dávajú v svojej podstate hranice, ktoré nám následne dávajú slobodu. Sú však i neustálou dilemou moci a možnosti jej zneužitia. Organizácie pracujúce v oblasti závislostí aktívne narábajú s pravidlami a režimom, ktoré sú účinným nástrojom zmeny u klienta. Rizikom je však v tomto prípade ľahšia cesta pre sociálneho pracovníka, poradcu či terapeuta, ktorá mu dáva možnosť manipulovať klienta a uplatňovať svoju moc nad ním pod rúškom uplatňovania pravdiel chodu inštitúcie či daného programu, služby až do miery obmedzenia práv a slobôd klienta. Stráta transparentnosti, autenticity sociálneho pracovníka či informovaného súhlasu klienta v sebe nesie riziko mocenského narábania s ním. Nájsť v tejto spleti interakcií zlatú strednú cestu je každodennou dilemou sociálneho pracovníka, tak aby na jednej strane nezmenil postatu sociálnej práce a nestal sa dozorcom a na strane druhej, aby nepodlahol manipulácii zo strany klienta. Neslávne praslávený psychologický experiment, ktorý poznáme pod názvom „“väzni a dozorci”“, nám dáva zrkadlo nášho škodlivého narábania s pravidlami.
Etické dilemy
Sociálna práca a moc v nej sa opierajú i o naše etické dilemy, ak klienti a ich život prekračujú naše etické normy súkromného života, dostávame sa na tenký ľad, že naše zneužitie moci voči klientovi bude zahalené rúškom vyššieho princípu. Ja a moji kolegovia neustále podrobujeme reflexii, a to nie len v supervíznom procese o našich postojoch k materstvu, rodičovstvu, kriminalite, viere či medziľudským vzťahom. Ak klient či jeho život prekračuje naše osobné hodnoty a postoje k životu, je to začiatok tvorivého procesu práce s klientom či nášho osobného rastu, zároveň to môže však byť i naša labutia pieseň. Osobne považujem za čestné radšej ukončiť prácu s klientom či prácu v inštitúcii, ktorá koná proti mojim hodnotám, než túto dilemu v sebe potlačiť a manipulovať s klientom a uplatňovať voči nemu moc „spravodlivého“. Tu však narážame na existenčný problém pracovníka, podľa mňa veľa ľudí, ktorí nie sú v zhode s hodnotami a pravidlami organizácie, v ktorej pracujú, naďalej na svojich pracovných pozíciách zotrvávajú, najmä z dôvodov existenčného strachu, že si nenájdu inú prácu. Nezamestanosť sociálnych pracovníkov, nízke dotácie štátu na podporu sociálnej práce, nízke finančné ohodnotenie sociálnych pracovníkov sú živnou pôdou pre nárasť moci a jej uplatnenia voči klientom.
Sluha dvoch pánov
Ďalšou slovenskou realitou je, že z dôvodov nízkeho finančného ohodnotenia sociálnych pracovníkov mnoho mojich kolegov pracuje vo viacerých inštitúciách naraz, tak aby si vyskladali príjem, z ktoré sú schopní žiť na dôstojnej úrovni svoj osobný život. Samotný tento fakt môže byť pre sociálneho pracovníka obohacujúci, práca rôzneho typu s rôznymi cieľovými skupinami môže byť osviežujúcou a inšpiratívnou. V samotnej praxi však často dochádza k chaosu a dezintegrácii u samotného sociálneho pracovníka, ak napríklad doobeda pracuje v inštitúcii, ktorá obhajuje najlepší záujem dieťaťa, a poobede poskytuje služby jeho rodičom, v rámci terénneho sociálneho programu určeného pre užívaťeľov drog a ľudí pracujúcich v pouličnom sexbiznise. Udržať tu hranicu moci a triezvo sa integrovať v pomoci a službe, ktorá je poskytovaná tu a teraz klientovi, môže byť ťažké pre pracovníka a pre klienta zároveň. Situácia sa komplikuje o to viac, ak je sociálny pracovník v kontakte s tým istým konkrétnym klientom, čo sa stáva často, pretože sociálni klienti v malých slovenských aglomeráciách sú malou komunitou, ktorej poskytujú rôzne služby rôzne organizácie. Tlak moci sa zvyšuje, ak sa sociálny pracovník snaží v inom priestore doriešiť nedokončené témy z iného programu či inej inštitúcie. Tu je najhorším rozhodnutím inak milé a užitočné „all in one“.
Stret svetov
Posledným úskalím moci je samotný fakt, kto je poskytovateľom sociálnej pomoci a poradenstva. Je to absolvent sociálnej práce alebo inej napomáhajúcej profesie, ale toto nie je tým úskalím. Problémom je, že poskytovateľom služby je muž či žena zo strednej triedy spoločnosti. A to je ďalším rizikom uplatňovania moci voči klientovi, kde ako správny životný štýl a správne živtné hodnoty predostierame klientom, ktorí sú z inej spoločenskej triedy, náš obraz správneho fungovania, obraz človeka zo stredu spoločnosti, ktorý je integrovaný, zamestnaný a relatívne zabezpečený. Mocensky môžeme klientov tlačiť do nášho vzorca fungovania a videnia sveta, otázkou je, či je tento spôsob jediný a správny.
Pôvodne som si myslela, že budem písať o subtilnom vzťahu medzi klientom a sociálnym pracovníkom, o rizikách drobných nuansí, kde môžeme zažívať moc a bezmoc. Avšak na koniec a koncom ako vždy musím konštatovať, že sme integrovaní i pri priamej práci s klientom a v každej sekunde tejto práce do širšieho spoločenského kontextu. Kvalita sociálnej politiky, kultúra organizácií a inštitúcií, ale aj kvalita vzdelávania v oblasti sociálnej práce je neoddeliteľnou a silnou zložkou toho, ako narábame v priamej práci s klientmi s našou a ich mocou a bezmocou.
